Pani učiteľka bola v polovici diktátu, keď zazvonilo. „Pokračovať budeme po prestávke,“ povedala, odložila Včielku, z ktorej diktovala básničku o rannej rose, do vitríny a odišla do kabinetu. Najvyšší žiak Prvej Á podišiel k vitrínke a zvolal: „Ona to nechala otvorené na tej básničke! Rýchlo píšte, budem vám hovoriť!“ Väčšina detí ho poslúchla a začala písať: „P-a-d-á...“ Po prestávke učiteľka pokračovala v diktovaní, ale žiaci len rozpačito držali perá. Nahla sa nad zošit najbližšieho, potom ďalšieho, dala zozbierať zošity a všetci, čo mali čo i len slovo navyše, dostali z diktátu päťku.
Bola to moja prvá päťka v živote. Vysvedčenie mi neovplyvnila, vrezala sa mi však do pamäti navždy. Aj so slovíčkom padá. Jediným, ktoré som stihla napísať, pokiaľ mi došlo, čo robíme. Dlho som to pani učiteľke Čiernej zazlievala, mala predsa rozlišovať! Päťku si zaslúžil ten, čo diktoval, alebo tí, čo si dopísali celý text, ja som bola poctivá žiačka, jednotkárka, podvádzať som vlastne nepotrebovala, len som sa nechala strhnúť ostatnými. Vo svojich vlastných očiach som si rozhodne nepripadala ako podvodník. Dnes tej učiteľke blahorečím, bola to skúsená pedagogička, stará škola, vedela, že malé prehrešky sa nesmú prehliadať a ospravedlňovať, lebo majú tendenciu sa nabaľovať ako snehová guľa a o pár rokov človeku príde normálne, že si berie len trošku z cudzích miliónov.
.klamári, svätci a my všetci ostatní
S pani učiteľkou Čiernou by stopercentne súhlasil aj Dan Ariely, profesor psychológie a behaviorálnej ekonómie na Dukovej univerzite. Vo svojej najnovšej knihe Ako klameme ostatných aj sami seba,(Premedia, 2014, v origináli vyšlo ako (Honest) Truth About Our Dishonesty) dôkladne rozobral, ako podvádzame vo svoj vlastný prospech a niekedy aj v prospech cudzí bez toho, aby sme o sebe stratili dobrú mienku. Na základe množstva opakovaných testov v rôznych skupinách ľudí, rôzneho vzdelania aj národností, vyslovuje tvrdenie, že len malé percento ľudí sú notorickí klamári a podvodníci, rovnako malé percento sú ľudia čestní až do morku kostí, ktorí by nepodviedli nikdy v ničom. Všetci ostatní sme slušní ľudia, ktorí klameme len tak trošku.
Väčšina experimentov Dana Arielyho a jeho kolegov vychádza zo základnej situácie, keď skupinám testovaných osôb dávajú riešiť bežné maticové úlohy. Za stanovený čas je priemerný človek schopný vyriešiť štyri príklady z dvadsiatich. A tu prichádza delenie na kontrolnú skupinu, ktorá vyrieši príklady, odovzdá ich vedúcemu a ten im vyplatí za každý vyriešený príklad odmenu. Iná skupina dostane možnosť podvádzať za rôznych okolností. Podvádzanie umožňuje to, že testovaný vyriešené príklady skartuje a vedúcemu len nahlási, aké mal skóre. Vedúci verí, nekontroluje a vyplatí odmenu.
Tipnite si, o koľko príkladov v priemere nahlasujú ľudia viac, keď majú istotu, že ich vedúci nemá možnosť pristihnúť pri klamstve. A nepozerajte sa ďalej, dobre? (Medzitým jedna poznámka: Ako môže byť miera podvádzania všade rovnaká, keď sa krajiny v rebríčku korupcie tak veľmi líšia? Ariely tvrdí, že jeho maticový test je vďaka nasimulovanej neštandardnej situácii oslobodený od kultúrneho kontextu, ktorý môže nastavovať a meniť morálne normy, a testuje len základnú ľudskú schopnosť byť morálne flexibilný.)
Takže, ak ste si tipli, že skartovacia skupina nahlasuje v priemere o dva príklady viac, ako naozaj vyriešila, tipli ste si dobre. Tento nárast neskreslili niekoľkí podvodníci, čo nehanebne nahlásili dvadsať vyriešených príkladov, ale množstvo ľudí, ktorí podvádzali iba trochu. Vy ste to vedeli? Nuž, možno ste trošku poškuľovali po ďalších riadkoch a ten tip ste si tam prečítali. Že nie?
Časť experimentov overovala schopnosť podvádzať samých seba, úprimne si myslieť, že sme naozaj takí múdri, aj keď sme trošku podvádzali. Nechali ľudí najprv vyplniť testy, kde mali možnosť poškuľovať po správnych výsledkoch, a potom mali predvídať, ako vyriešia ďalšie úlohy. Na základe falošných výsledkov presvedčili samých seba, že budú mať lepšie skóre opäť. Nepomohlo ani to, ak za čo najpresnejší odhad dostali dobre zaplatené. Sebaklam bol silnejší ako odmena. Ariely píše, že sebaklam občas nie je na škodu, zvyšuje naše osobné blaho, odvahu, vytrvalosť, vyrovnávanie sa so stresom, ak však konáme na základe príliš optimistického pohľadu na seba, môžeme začať robiť nesprávne rozhodnutia.
"Podvádzame ľahšie, keď je medzi nami a nečestným skutkom viac krokov: čo s nami urobí bezhotovostná spoločnosť a čoraz väčšia virtualizácia peňazí?"
Ariely experimentmi vyvrátil všeobecný predpoklad, že naše podvádzanie je výsledkom racionálneho zváženia nákladov a ziskov. V takom prípade by museli ľudia podvádzať viac, ak je v hre oveľa vyššia odmena za každý vyriešený príklad. Ak sa z bežných 25 centov zvýšila na 10 dolárov, úroveň podvádzania bola – nižšia. Pri vysokej odmene sa nám totiž ťažšie podvádza a zároveň udržuje pocit vnútornej integrity. Pár centov vieme ignorovať a zracionalizovať si, ale desať dolárov už nie je morálne prijateľných. Ibaže by nadobudli doláre inú formu.
Ak mali ľudia v teste získať za vyriešené úlohy najprv žetóny, až potom ich premenili na peniaze, klamali dvakrát viac. Preto si v pohode zoberieme z roboty balík papiera do domácej tlačiarne, cudziu kolu z firemnej chladničky, ale ak by sme tam našli pohodených desať eurových mincí, nedotkneme sa ich. Podvádzame ľahšie, keď je medzi nami a nečestným skutkom viac krokov. Ľahko domyslieť, čo s nami robí bezhotovostná spoločnosť a čoraz väčšia virtualizácia peňazí.
Ešte varovnejšie vychádzajú experimenty, ktoré skúmajú našu schopnosť podvádzať viac v mene druhých, keď sa cítime zaviazaní, v mene dobra, vedy, spoločného výsledku, vyššieho princípu, spravodlivého potrestania alebo pomsty. Viac podvádzajú tvoriví ľudia, čím sme kreatívnejší, tým ľahšie vymýšľame dobré príbehy, ktoré nám pomáhajú ospravedlňovať naše sebecké záujmy. Aspoň že inteligencia s podvádzaním nevykazovala žiadnu podobnú koreláciu! Viac podvádzame a menej odolávame pokušeniu, keď sme unavení, keď sme sústredení na iné dôležité úlohy. Každý z nás má svoj prah čestnosti a ak ho dosiahne, môže sa prestať kontrolovať úplne. Podobne, ako keď niekto drží diétu, celý deň odoláva pokušeniam, večer, unavený z toľkého odolávania podľahne, niečo zje, potom ešte niečo, až si povie, kašľať na to a prežerie sa.
.oni, my a desatoro
Na zlé chodníčky sa radi vydávame v spoločnosti priateľov a kolegov, tí nám pomáhajú naše sporné správanie lepšie ospravedlniť. Keď podvádzame, podozrievame viac z nečestnosti aj svoje okolie. Ak vidíme podvádzať niekoho iného v nejednoznačných situáciách, keď nevieme, čo je správne, a čo nie, máme tendenciu ho napodobniť. Iba v prípade, že je podvádzajúci niekto z opozičného tábora, outsider, snažíme sa od neho dištancovať a stávame sa čestnejšími. Ak je z nášho, tak naopak. Ak je to niekto významný, tým horšie.
Aby sme sa nedali na zlé chodníčky, potrebujeme občas pripomenúť etické normy a že my sme vlastne slušní ľudia. V skupine, kde sa mali všetci pred riešením príkladov rozpomenúť na Desatoro, nedošlo k žiadnemu podvádzaniu a to aj napriek tomu, že nikto si nedokázal spomenúť na všetkých desať prikázaní. Ani ateisti, ktorí mali prisahať na bibliu, sa v testoch neodklonili od správneho kurzu. Namiesto Desatora a biblie rovnako dobre fungujú aj iné etické kódexy, dokonca stačí aj podpísanie čestného vyhlásenia, že údaje, ktoré uvádzame, sú pravdivé.
Podmienkou však je, že najprv podpisujeme, potom vypĺňame. Ariely tvrdí, že niekedy netreba viac policajtov, viac transparentnosti, stačí vo chvíľach pokušenia pripomenúť morálku. A občas poskytnúť niečo ako nulovacie rituály. Spoveď, jom kipur, ramadán, sabat, to všetko ponúkajú náboženstvá ľuďom ako príležitosť spamätať sa, zastaviť skazu a otvoriť novú kapitolu. Alebo jedna výchovná guľa za opísaný diktát.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.