Práve tento týždeň si deviataci sadnú k prijímacím testom na stredné školy. Určite budú nervózni z toho, či spravia dobre prijímačky, či to nepokazia, či im bude stačiť prospechový priemer a výsledky z monitora. Prijímačky sú podľa pravidla, ktoré presadil minister školstva Dušan Čaplovič, tohto roku opäť povinné. Pravdupovediac, väčšina deviatakov sa ani nemusí veľmi znervózňovať, ako im tie prijímačky dopadnú. Demografia a štruktúra stredných škôl je na Slovensku taká, že každý žiak je zvyčajne vrelo vítaný, pre školu znamená príjem, a nie je výnimočné, keď sa na menej elitné gymnázium dostane aj slabý žiak. Minister Čaplovič presadil zmenu, podľa ktorej na gymnáziá možno prijať len žiakov s priemerom do 2,0 a na odborné školy s maturitou len žiakov s priemerom do 2,75. Minister očakáva od tejto zmeny viac žiakov na učebných odboroch, po starom na učňovkách. Preto bude ministerstvo školstva netrpezlivo očakávať výsledok prijímacích konaní a to, či sa podarilo zastaviť trend preferovania gymnázií a odborných škôl s maturitou.Čísla z vlaňajška boli jednoznačné – na gymnázia išlo 10 180 žiakov, na stredné odborné školy s maturitou 25 275 žiakov a na stredné školy bez maturity 8 075 detí, teda len 14 percent žiakov. To je rapídny prepad, ešte pred desiatimi rokmi išlo na odbory bez maturity vyše 19-tisíc detí, teda takmer štvrtina novoprijatých žiakov. Odborníci sa na tieto čísla pozerajú s obavami, tvrdia, že hrozí kolaps niektorých priemyselných segmentov. Preto ministerskí úradníci rysujú rôzne tabuľky a grafy, aby niektoré učebné odbory vyzdvihli a iné potlačili. Tvária sa pritom, že dokážu tento proces usmerňovať. Ale je to trocha ilúzia.
"Naši absolventi, ktorí dnes majú 40 či 50 rokov, to sú špičkoví odborníci. Tí, čo sa nám hlásia teraz, to je taká z núdze cnosť. Mám tu napríklad osem mäsiarov, ale na zabíjačku by som si z nich trúfol poslať troch."
Po roku 1989 dostali rodičia možnosť voľne rozhodovať o budúcnosti svojich detí. Odvtedy ich to, aké sú potreby slovenského priemyslu, úprimne nezaujíma. A keďže šanca dostať sa k maturite či k vysokoškolskému diplomu je v našich pomeroch veľká, chcú to svojím dieťaťom skúsiť – a v čoraz väčšej miere sa to týka práve rodičov, ktorí sami kedysi dávno získali výučný list a nemajú vyššie vzdelanie. Teraz chcú zariskovať, hoci možno tušia, že pre ich dieťa, zamerané skôr prakticky, by bola možná aj iná cesta. Stratégia novodobých rodičov znie: Možno to môjmu synovu vyjde – a bude z neho sudca alebo ministerský úradník.
Ministerstvo školstva tak ide pod vedením Dušana Čaploviča proti duchu doby: aj v Nemecku, ktorého podobu odborného vzdelávania začína napodobňovať celý svet, klesá počet učňov a zo strany rodičov je veľký tlak na to, aby aj ich dieťa získalo všeobecné vzdelanie, najlepšie na gymnáziu. Dnešný európsky rodič sa bojí aj priskorej špecializácie pre svoje dieťa. Naozaj na našom ministerstve veria, že sa z tohto trendu vymkne? Úradníci vypracovali zoznam študijných a učebných odborov, ktoré majú nedostatočný počet absolventov pre potreby trhu. Ten zoznam by mal rodičom napovedať, s akými zručnosťami sa mladý človek skôr zamestná. Lenže funguje to naozaj? Pozrime sa bližšie na dve profesie, ktoré ministerstvo odporúča preferovať – mäsiar a pekár.
.pohľad školy
Jozef Horák je riaditeľom bratislavskej strednej odbornej školy, ktorá sa špecializuje na potravinárstvo, hotelové služby a gastronómiu. Táto štátna škola, ktorá sídli v Petržalke, vás upúta už na prvý pohľad peknou, vynovenou fasádou. Škola s dobrou povesťou vychováva kuchárov, čašníkov, cukrárov, ale aj pekárov a mäsiarov. Práve tieto dva odbory však najrapídnejšie upadajú.Kedysi tu v troch triedach študovalo po tridsať žiakov a škola si mohla žiakov vyberať. Ešte v roku 1994 tu končilo v každom ročníku okolo 60 pekárov. Mäsiarov boli tri triedy po 30 žiakov. Dnes majú v prvom ročníku 6 pekárov a 7 mäsiarov.
Koľko z nich školu aj skončí? Riaditeľ odhaduje, že možno polovica. Nie je vylúčené, že okamžite zamieria kamsi do Nórska, Rakúska či Nemecka, kde je záujem o vyučených mäsiarov aj pekárov.„Naši absolventi, ktorí dnes majú 40 či 50 rokov, to sú špičkoví odborníci. Vtedy sme robili na školu výber, nebolo jednoduché dostať sa za cukrára, pekára, mäsiara,“ spomína so štipkou nostalgie Jozef Horák. „Tí, čo sa nám hlásia teraz, to je taká z núdze cnosť. Mám tu napríklad osem mäsiarov, ale na zabíjačku by som si trúfol poslať len troch z nich,“ a pán riaditeľ hneď z hlavy povie tri mená. Dnes je táto škola špičkovo vybavená, ponúka zaujímavé možnosti pre odbornú prax, ale záujem v odboroch mäsiar a pekár je minimálny. Nepomohli ani financie, ktoré škola získala na propagáciu odborov cukrár a pekár vďaka štedrému grantu od Švajčiarskej konfederácie. Keď sa riaditeľ pozrel do zoznamu prihlásených, nemal najlepšiu náladu. Pekár sa prihlásil len jeden, no aj ten príde až na druhý termín skúšok, to znamená, že je to preňho až škola druhej voľby.
Mäsiarov sa toho roku prihlásilo deväť. Riaditeľ ešte dúfa, že keď sa nejaký záujemca nedostane za kuchára, prehovorí rodičov, aby dali svoje dieťa za pekára či mäsiara. Zo 420 žiakov má až 80 percent záujem o hotelierstvo či gastronómiu, len 20 percent žiakov je v potravinárskych učebných odboroch. Väčší záujem je o povolanie cukrára a kuchára. Dôvodom nie je len to, že povolanie kuchára či cukrára je teraz silno medializované a aj vďaka Zdeňkovi Pohlreichovi či Jaromírovi Židekovi veľmi módne. Uchádzači dúfajú aj v to, že si ako kuchári či cukrári zarobia lepšie ako mäsiari či pekári. No práve táto škola je príkladom ustanovizne, ktorá nenarieka nad tým, akí hlúpi sú rodičia, ktorí dávajú aj deti so slabším prospechom na gymnáziá, ale hľadá riešenia. Skúša nové smery či spája niektoré odbory a tiež intenzívne komunikuje s firmami, hovorí o ich potrebách a aktívnej spolupráci. Vďaka spomínanému grantu sa dostali zástupcovia školy do Švajčiarska a na vlastné oči sa presvedčili, ako tam funguje výchova odborného dorastu.
Štát tam neplatí zbytočne prípravu žiakov, ktorí nemajú o odbor záujem. Navyše sú do celého procesu výberu povolania oveľa viac zainteresovaní rodičia aj samotné firmy. Rodičia nájdu sami pre svoje dieťa firmu, ktorá žiaka prijme a hneď aj zamestná s istým príjmom. Firma potom zapíše žiaka do odbornej školy a zaručí sa za jeho odbornú prípravu. Štát platí iba učiteľov všeobecnovzdelávacích a teoretických predmetov a ponúka ešte ďalšie kurzy na získanie zručností, ktoré žiak nemá možnosť dostať vo svojej firme. Tento systém zaručuje, že žiak je motivovaný, aby sa nielen vyučil, ale aj ostal vo svojom odbore. Príprava navyše nie je skleníková, ale reálna, a zároveň štát nemusí umelo plánovať učebné odbory, ktoré sú potrebné pre priemysel. Jozef Horák vidí, že firmy, ktoré pôsobia na Slovensku, ale majú zahraničných majiteľov, sa nebránia podobnej spolupráci so školou.
Napokon, riaditeľ spomína, že takzvaný duálny systém výučby, v ktorom dnes tak vynikajú Nemci, Rakúšania a Švajčiari, sme tu už v istej podobe mali za socializmu, len potom sa od toho nerozumne upustilo. Aj táto škola mala kedysi svoje vlastné pracovisko vo Figare, pripravovala pracovníkov pre Milex (dnes Rajo) a v podniku Mäsový priemysel mala vlastnú porážaciu linku aj vlastné pracovisko na mäsovú výrobu. „Dnešné odborné školstvo sme neuveriteľne preteoretizovali, máme päť výchovných predmetov, čo je nezmysel, a skutočná odborná výučba sa tak zanedbáva,“ kritizuje dnešný systém Horák, podľa ktorého by bolo ideálne, keby žiaci mali štyri dni v týždni prax, najlepšie priamo vo firme, a jeden deň teóriu. A súčasne verí, že keby za svoju prácu vo firme dostávali aj plat, opäť by vzrástol záujem o upadajúce, no potrebné odbory.
pohľad žiaka
Aj v škole na Farského ulici v Bratislave vidia, že dnes pätnásťročné deti nie sú dostatočne sociálne vyzreté a nevedia si celkom dobre samy vybrať školu. Preto je všetko v rukách rodičov, prípadne na ich nenaplnených ambíciách. Ale potom je tu ešte iný trend, ktorý je možno predzvesťou budúcnosti: remeslo začína byť zaujímavé pre ľudí, ktorí už majú iné vzdelanie, alebo aj iné povolanie. Na odbornú prípravu pre mäsiarov sem tohto roku prichádzajú aj dvaja špičkoví IT odborníci, ktorých uchvátila zabíjačka a chcú sa naučiť pracovať s mäsom. Na odbornom výcviku cukrárov majú tiež dve pozoruhodné študentky. Jednu mladú ženu, ktorá študuje dejiny umenia – a potom ešte štyridsaťštyriročnú Ingrid, vyštudovanú magisterku v odbore sociálna práca.„Robila som v administratíve a už ma to nebavilo, stále som bola v strese,“ hovorí Ingrid. V práci dala výpoveď a s podporou manžela aj celej rodiny sa venuje len tomu, aby sa za rok vyučila za cukrárku. Teraz sa každý deň teší do školy a na to, čo nové sa naučí. „Vedela som piecť aj predtým, ale tu som sa naučila rôzne grify,“ hovorí Ingrid a prezrádza, že by chcela mať vlastnú cukráreň. Bude sa špecializovať na kysnuté cesto a malé koláčiky. „Určite sa mi bude dariť,“ hovorí s úsmevom mladistvo pôsobiaca žena, ktorá sa medzi šestnásť-sedemnásťročnými žiačkami cíti dobre a s úctou hovorí o svojich majsterkách. 
Pätnásťročné sociálne nevyzreté deti sa dnes často pri výbere povolania rozhodnú úplne zle, preto aj tejto škole budú pribúdať noví žiaci. Budú o čosi starší a budú už mať vyštudované iné odbory na stredných aj vysokých školách, ale napokon sa rozhodnú pre remeslo. Jednak zistia, že ich to baví viac ako sociálna práca či ekonómia, a jednak sa budú vedieť lepšie uplatniť s výučným listom cukrárky či mäsiara napríklad v rodinných firmách. Je to fajn, akurát je to pre štátnu pokladnicu finančne náročné, keď najprv zaplatí jednému človeku vyštudovanie vysokej školy, a potom ešte aj vyučenie.
pohľad firmy
„Bolo by to ideálne, keby sme mali dostatok vyučených šikovných pekárov,“ priznáva Iveta Butkovská, výkonná riaditeľka košickej firmy Vamex, ktorá produkuje pekárenské výrobky a zamestnáva vyše 300 ľudí. Brány svojho podniku VAMEX otvoril pre žiakov z dvoch košických škôl, ktoré majú učebný či študijný odbor pekár. Školy sú im za to vďačné, pretože menšie pekárne nechcú žiakov na prax. No skúsenosti košickej firmy nie sú v tomto smere veľmi pozitívne. Na začiatku školského roka začne na prax chodiť okolo dvadsať žiakov, okolo Vianoc sú to už len piati-šiesti. „To sú takí, čo chcú toto remeslo naozaj robiť,“ hovorí inžinier Roman Huppert z VAMEX-u. „No tí zvyčajne po skončení školy odídu do zahraničia. Je to pre nich u nás finančne málo zaujímavé, pritom je to ťažká manuálna práca vo vysokých horúčavách a na zmeny. Radšej si nájdu krátkodobú brigádu za viac peňazí.“
Nových zamestnancov hľadá VAMEX skôr vo vyšších vekových kategóriách, zvyčajne nad 40 až 45 rokov. To sú ľudia, ktorí tu už majú záväzky, nechcú ísť do zahraničia a na Slovensku majú málo príležitostí. A v práci sú aj zodpovednejší. Pre firmu by preto bolo dobré, keby mohla s podporou štátu robiť rekvalifikačné kurzy pre vyššie vekové kategórie. VAMEX pripravuje aj vlastný projekt s názvom 40+, vďaka ktorému by dali na trhu prácu šancu práve tejto vekovej kategórii.„Práca pekára nie je docenená, chlieb je u nás – v porovnaní s inými potravinami – veľmi lacný a ľudia si ho preto ani nevážia. Pritom chlieb má svoju hodnotu, ktorá nie je len v surovinách, v moderných technológiách, ale aj v ľudskej práci. Lenže našich ľudí nemôžeme pre nízku cenu chleba zaplatiť tak, ako by sme skutočne chceli a ako by si zaslúžili,“ dodáva Iveta Butkovská.
„Treba rešpektovať, že rodičia sa boja priskorej špecializácie pre svoje dieťa. Na druhej strane je pravda, že zástupy detí vháňame na akademické štúdium, hoci na to nemajú."
František Leňo je prevádzkový riaditeľ veľkej mäsiarskej firmy Mecom Group. Tvrdí, že ich firma nepociťuje nedostatok vyučených mäsiarov. „Ale to súvisí s tým, že poľnohospodárstvo je u nás tak trochu na kolenách, máme málo živočíšnej výroby, naozaj veľký bitúnok u nás už ani neexistuje. Aj my sme museli jeden z ekonomických dôvodov zatvoriť. Aby sa rozrábanie mäsa dnes naozaj vyplatilo, musí sa to robiť vo veľkom, takže dnes prevádzkujú veľké bitúnky firmy na Západe, ktoré sú potom mäso schopné rozvážať priamo do obchodov.“ Niekdajší mäsiari boli školení práve pre prácu v bitúnkoch, ktoré na Slovensku stále existujú, ale už sú malé. A z ďalších procesov výroby vytlačili mäsiarske povolanie technológie. Leňo spomína, že kedysi sa klobásy a párky pretáčali ručne, no dnes sa to všetko robí strojovo.
vízia a realita
Napokon, o tom, že by bol akútny nedostatok pekárov a mäsiarov, nesvedčí ani štatistika vypracovaná firmou Profesia, ktorá sleduje vyše päťsto pracovných pozícií. Na každú ponúknutú pozíciu majú na Profesii za rok priemerne 585 ponúk. Nadpriemerné množstvo ponúk zaznamenali pri pozícii kuchára (2 184 ponúk), ponúk na ostatné remeselné pozície v potravinárstve bolo menej. A aký bol záujem o zverejnené ponuky? Na každú pozíciu tu priemerne zareaguje 34 uchádzačov. Na pozíciu pekára vlani zareagovalo priemerne 38 uchádzačov, teda viac ako je priemer. Na ponuky pre mäsiarov zareagovalo priemerne 27 uchádzačov. No pri mäsiaroch bolo zjavné „starnutie“ uchádzačov. „Ľudia, ktorí reagujú na pozíciu mäsiara, sú častejšie ako v ostatných prípadoch z kategórie ľudí 45+,” vysvetľuje Marcela Glevická z portálu Profesia.sk.Ak chce teda Čaplovičovo ministerstvo preferovať profesie pekár či mäsiar, ako to vlastne súvisí s potrebami trhu práce? A ako chce nová školská politika znížiť zástupy nezamestnaných? Nespôsobí skôr opak želaného efektu?
pohľad odborníka
Túžba ministerstva prinavrátiť späť 80. roky, keď chodili na gymnáziá len tí najlepší a remeslo z učňoviek malo svoj cveng, má možno svoje rácio, ale je mimo dnešnej reality. Aj príklad mäsiarov a pekárov ukazuje, že svet sa mení príliš rýchlo na to, aby mohli úradníci zhora určovať, ktoré profesie sa majú preferovať a ktoré nie. Trh práce sa správa celkom inak. Na druhej strane, ministerská nostalgia za 80. rokmi môže priniesť aj jeden pozitívny efekt: Čaplovič má do konca roka predložiť novelu zákona o odbornom vzdelávaní, ktorá by mala motivovať zamestnávateľov, aby vstúpili do odborného vzdelávania.
Takzvané duálne vzdelávanie na spôsob Nemecka sa stalo po príchode krízy celosvetovým hitom. Aj expert na odborné školstvo Juraj Vantuch tvrdí, že niekdajšia sláva učňoviek sa nedá vrátiť späť: „Treba rešpektovať, že rodičia sa boja priskorej špecializácie pre svoje dieťa. Na druhej strane je pravda, že zástupy detí vháňame na akademické štúdium, hoci na to nemajú. Na Slovensku nám chýba silný prúd všeobecného, ale neakademického vzdelávania, po ktorom by si študenti mohli spraviť, povedzme, remeselný kurz.“ Podľa Juraja Vantucha však existuje aj v rámci dnešného systému východisko.
„Napadajú mi hneď dva lieky: kurzy pre starších, teda pre tých, ktorí si splnili svoju ambíciu všeobecného vzdelania, ale neskôr v dotyku s realitou narazili a zistili, že by sa im asi naozaj zišla odborná profesia.“ Druhou cestou je podľa Vantucha duálne vzdelávanie, ktoré by zatraktívnilo dnešné stredné odborné školstvo. Žiaci by sa väčšinu času pripravovali v podniku, s ktorým by mali podpísanú akúsi zamestnaneckú zmluvu a dostávali by aj plat. Na to je však potrebné celkom zmeniť súčasné myslenie. „Firmy nemôžu stále očakávať, že im niekto pripraví pracovnú silu na kľúč. No štát musí firmám ponúknuť veľkorysé pravidlá hry a daňové úľavy na prípravu učňov, aby sa im do toho oplatilo investovať.“ Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.