Vyhlásime nekonečné prázdniny?

Isté témy sú háklivé – keď o nich začnete hovoriť, takmer určite dôjde na vášnivú výmenu názorov, vzplanú emócie a diskusia sa zvrtne v hádku. Platí to o interrupciách, eutanázii i Rómoch. Moja skúsenosť ukazuje, že medzi takéto témy patrí aj návrh zrušiť školy. Predstava, že by sme výchovu a vzdelávanie detí mohli riešiť inak ako mnohoročnou povinnou školskou dochádzkou, je pre mnohých ľudí prekvapujúco nestráviteľná. Vyvoláva v nich dokonca pocit ohrozenia a strach, že by to viedlo k rozkladu celej spoločnosti.

Základné a stredné školstvo má u nás pevne v rukách štát a celkom úspešne sa mu darí tento monopol udržiavať. Určite aj preto, že máme málo informácií o tom, čo sa deje vo svete vzdelávania inde. Naši čitatelia nepoznajú ani jedinú z vplyvných kníh Ivana Illicha, Paula Freira, Johna Holta, Johna Taylora Gatta, Rogera Schenka, Kena Robinsona či Petra Greya. Títo odborníci si už dlho kladú vážne otázky o opodstatnenosti štátnych školských systémov. A mnohí v tom majú jasno: ak by sme to s dobrou výchovou a kvalitným vzdelaním našich detí mysleli naozaj vážne, školy v ich súčasnej podobe by sme zrušili hneď zajtra.

.kritika z troch strán
Nepriateľov tradičnej školy možno rozdeliť do troch skupín. Prvú tvoria radikálni liberáli, ktorí už samotnú ideu povinnej školy považujú za nelegitímnu. Vidia v nej porušenie viacerých ľudských a osobitne detských práv. John Holt tvrdí, že povinné školstvo „porušuje základné ľudské právo – právo rozhodovať o tom, čo vstupuje do našej mysle.“ Podľa Grace Llewellyn by „náš život, čas a mozog mali patriť nám a nie nejakej inštitúcii.“ Školu vnímajú ako donucovaciu inštitúciu, nie nepodobnú väzeniu, a ironicky dodávajú, že vo väzení aspoň vieme, za čo sedíme. Principiálne odmietajú priznať štátu právo diktovať ľuďom spôsob a obsah vzdelávania. A je úplne jedno, či štátom predpísané vzdelávanie je kvalitné, alebo nie.

Druhú skupinu „odmietačov školy“ zas trápia jej negatívne dopady na psychiku a osobnosť detí. Pripúšťajú, že školské vzdelávanie má aj nejaké pozitívne efekty, tých negatívnych je však viac a sú závažnejšie. Podľa nich dochádza v škole k silnej indoktrinácii, manipulácii a formovaniu občanov do ľahko ovládateľnej podoby. Francúzsky filozof Michel Foucault to vidí tak, že školské vzdelanie je „základnou indoktrináciou tou minulou, ale stále ešte vládnucou ideológiou.“ Aj rakúsky sociológ Ivan Illich dospel k podobnému záveru – škola je podľa neho „reklamnou agentúrou, ktorá vás presviedča o tom, že potrebujete spoločnosť takú, aká je“. Český sociológ Bohuslav Blažek dokonca označil školu za „zradu dospelých na deťoch“ a prirovnal ju k „inštitucionalizovanej šikane“.

Najmenej radikálnu a zároveň najpočetnejšiu skupinu kritikov tvoria odborníci, podľa ktorých je dnešná podoba školy neefektívna, prekonaná a neudržateľná. Pripomína manufaktúru postavenú na princípoch Fordových automobiliek, v ktorej je masám detí hromadne poskytované rovnaké vzdelanie, a to rovnakými zastaranými metódami. Súčasnú globálnu krízu školy sa podľa nich podarí odvrátiť iba vtedy, ak táto inštitúcia vezme na vedomie súčasný stav spoločnosti a zásadne sa transformuje. Musí sa viac otvoriť svetu a lokálnym komunitám, musí zásadne zmeniť učivo, posilniť praktické témy na úkor akademických disciplín, výrazne individualizovať prístup k deťom a musí zmeniť aj rolu učiteľa z kazateľa na mentora. Firma ponúkajúca klasické písacie stroje dnes už jednoducho nemá šancu. To, že existuje a prežíva, je možné iba vďaka tomu, že patrí štátu, ktorý legislatívnou cestou prikazuje občanom, aby tie písacie stroje kupovali.

.domáca škola?
Keď hovoríme o problémoch nášho školstva, neuvedomujeme si, že mnohé z nich rieši celý civilizovaný svet. No je tu jeden podstatný rozdiel: zatiaľ čo u nás všetci čakajú, že školstvo ozdraví osvietený minister či vláda, v slobodnejších krajinách sa iniciatívy ujímajú rôzne subjekty vrátane rodičov. Tí zakladajú občianske združenia a preberajú riadenie škôl do vlastných rúk (tzv. charter schools v USA). Alebo odmietajú posielať svoje deti do škôl a volia domáce vzdelávanie.
Myšlienka homeschoolingu sa zrodila už v 70. rokoch minulého storočia, no až v posledných rokoch prežíva boom. Samozrejme, iba v tých krajinách, ktoré niečo také svojim občanom dovolia. Slovenská legislatíva je v tomto smere veľmi obmedzujúca, takže u nás sa mimo školy vzdeláva iba niekoľko desiatok detí. Záujem by bol väčší, a to aj na II. stupni ZŠ, kde to naše zákony vôbec nepovoľujú.

.vzdelávanie, nie školstvo
Nedôvera k myšlienke zrušiť školy pramení najmä z toho, že si každý ihneď predstaví masu nevzdelaných, nezamestnateľných ľudí, ktorí by boli pre štát obrovskou záťažou. Je však chybou automaticky stotožňovať školu a vzdelanie. Je pravda, že škola mala dlhé stáročia takmer absolútny monopol na vzdelávanie – kto nechodil do školy, mal iba minimum možností niečo sa naučiť.

To však už neplatí. Dnes predstavuje škola iba jednu z možností, ako sa niečo naučiť. V mnohých prípadoch dokonca tú najnudnejšiu a najmenej efektívnu. Nehovoriac o tom, že mnohé z toho, čo sa mladí ľudia v škole učia, k úspešnému životu nepotrebujú. Svedčí o tom dlhý zoznam významných osobností, z ktorých ani jedna neskončila vysokú školu a mnohé dokonca ani strednú: Steve Jobs (Apple), Bill Gates (Microsoft), Michael Dell, Henry Ford, Ingvar Kamprad (IKEA), Richard Brenson (Virgin), Thomas Alva Edison, Walt Disney, James Cameron, John D. Rockefeller, George Eastman (Kodak), Abraham Lincoln a mnohí ďalší.

Zrušiť školy zo dňa na deň by, samozrejme, nebolo možné. Významným posunom by však bolo, keby sme sa prestali sústreďovať výlučne na problémy školstva a začali sa zaoberať vzdelávaním. Ministra školstva by sme mohli nahradiť ministrom vzdelávania, ktorý by podporoval celé spektrum spôsobov, ako sa deti, mládež i dospelí môžu vzdelávať. Prečo by štát nemohol podporovať vzdelávacie weby, kluby, krúžky, letné vzdelávacie tábory, detskú literatúru, vzdelávacie videá, televízne kanály, titulkovanie cudzojazyčných filmov, zaujímavé vzdelávacie programy v múzeách a galériách, domácu školu, mimovládne organizácie zamerané na vzdelávanie, rôzne detské súťaže, vzdelávacie projekty.? Keby týchto neformálnych vzdelávacích kanálov bolo veľa a dobre by fungovali, vedeli by prevziať veľkú časť úloh školy. Ďalším krokom by mohlo byť zrušenie povinnej školskej dochádzky a jej nahradenie povinným vzdelávaním. Štát by naďalej predpisoval isté penzum vedomostí a kontroloval by, či ho deti v danom veku ovládajú. Nenútil by ich však učiť sa v škole.

Aký bude osud školy v budúcnosti? Odpoveď nie je zrejmá. V roku 2002 zostavila organizácia OECD medzinárodný panel expertov a požiadala ho o prognózu vývoja štátnych školských systémov. Panel predložil šesť rôznych scenárov. Ten najkonzervatívnejší predpokladal, že štátne školské systémy budú aj naďalej existovať, len budú prechádzať inováciami či reformami.

Najradikálnejší scenár predpokladá postupnú eróziu a zánik štátneho školstva. Experti OECD tento scenár nazvali „exodus učiteľov“, pretože predpokladali, že k nemu môže dôjsť pre výrazné zhoršenie klímy v školách (napätie, konflikty, agresivita, odmietanie poslušnosti žiakov) a následný dramatický pokles záujmu o túto profesiu. Sú však možné aj iné scenáre – napríklad „exodus žiakov“. Mnohí odborníci predpokladajú, že ak sa škola výraznejšie nezmení, rodičia začnú intenzívnejšie hľadať spôsoby, ako z nej svoje deti dostať, a to aj spôsobmi, ktoré budú mať charakter občianskej neposlušnosti.

Je pravdepodobné, že Slovensko nebude patriť k pionierom zmien vo vzdelávaní a preto náš štátny školský systém ešte nejaký ten rok prežije. Aj preto by sme nemali vzdávať úsilie o jeho postupné zlepšovanie. Mali by sme však rezignovať na historicky ničím nepodloženú vieru, že zlepšenie príde zhora. Nepríde. Môže prísť iba cez kvalitných riaditeľov škôl, učiteľov, rodičov a rôznych aktérov mimoškolského vzdelávania. To, či sa štátne školstvo vyhne kolapsu alebo erózii, môže závisieť od toho, či sa takýchto ľudí nájde v systéme dosť a či sa im podarí dosiahnuť hmatateľnú zmenu.

Jedno je totiž isté: firma predávajúca klasické písacie stroje zanikne mesiac po tom, čo bude zrušený zákon prikazujúci občanom ich nákup. A on raz zrušený bude, o tom niet pochýb. Takú firmu môže zachrániť iba to, že začne už dnes premýšľať o tom, čo iné by mohla svojim zákazníkom ponúkať, o čo by mali záujem aj bez legislatívneho tlaku. Ak nič také nenájde, jej osud môže byť spečatený.

.autor vedie spoločnosť EXAM testing a vydáva časopis Dobrá škola.

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.