Tridsiatnička Veronika Balážiová pochádza z Bratislavy, navštívila päťdesiattri krajín, z toho dobrodružne, len s ruksakom na chrbte, prešla dvadsaťtri. Väčšinou putovala sama, len občas s partiou. V niektorých krajinách žila dlhšie – vo Francúzsku a Anglicku, kde študovala. Nateraz sa zabývala v Ekvádore, kde prevádzkuje cestovateľské poradenstvo a na tento účel si založila firmu Zoom@Ecuador. Z vášne si urobila obživu, takže aj keď je na cestách, pracuje, a aj keď pracuje, môže si povedať, že vlastne len realizuje svoje tulácke sklony.
.cestovateľská nákaza
Diagnóza cestovateľky, ako to sama označuje, sa u nej prejavila už oveľa skôr. Cestovať sólo, čo mnohí ľudia považujú za extra dobrodružný spôsob presúvania, začala v roku 2006. „Jeden kamarát, inak horolezec, mi dodal odvahu, aby som sa vydala na sólo cestu po šiestich krajinách juhovýchodnej Ázie. Bolo to v podstate jednoduché. Akoby som tým absolvovala taký rýchlokurz cestovania osamote,“ hovorí. „Zachutilo mi zbaliť minimum do ruksaku, zamiešať sa medzi miestnych ľudí, čakať málo a dostať viac.“ Smeje sa, že sa vtedy nakazila „cestovateľským bakterom“ a ten sa v nej prudko premnožil. Vraj je to cestovanie tak trochu diagnóza.
Ak je to diagnóza, asi nebude tak ľahko postihnuteľná. Je za cestovaním nepokoj, ktorý ženie človeka z miesta na miesto? Medzi cestovateľmi a cestovateľkami je iste dosť takých, ktorí sa na potulkách pokúšajú zbaviť minulosti, dobrovoľne sa zbavujú koreňov. To však nie je prípad Veroniky Balážiovej. Keď bola pred pár rokmi v Londýne, chodievala domov tak často, ako sa len dalo, najlepšie každý mesiac. A nech sa práve nachádza kdekoľvek, v srdci nosí spomienku na svoj obľúbený výhľad – zo svojho okna na Karpaty.
.cestujú ženy inak?
Britská spisovateľka, blogerka, ale predovšetkým vášnivá cestovateľka Dea Birkett napísala knihu Mimo vychodeného chodníka. Tri storočia žien na cestách. Je o známych i menej známych ženách, z ktorých sa stali cestovateľky. O ženách, ktoré neohrozene vyrážali do sveta ešte vo viktoriánskej ére, keď sa pre najúctyhodnejšiu činnosť pre ženu pokladalo sedenie v salóne. Mimoriadne zaujímavé je však v tejto knihe porovnanie spôsobu, ako cestujú muži a ako ženy. Dea Birkett si nerobí nárok na stopercentne platné vysvetlenia, ale všíma si jeden veľmi pôsobivý jav. Muži cestujú systémom „čo najďalej, čo najrýchlejšie, čo najviac“. Sú spokojní, keď môžu na mapu zakresliť svoju trasu čo najdlhšou čiarou. Ešte spokojnejší sú, keď môžu niečo objaviť a pomenovať. A najspokojnejší, keď môžu svoj cestovateľský „výkon“ porovnať s inými.
V praxi to potom vyzerá tak, že len čo prídu na jedno miesto, už aj dvíhajú kotvy či ruksaky a presúvajú sa ďalej. Ženie ich testosterón. U žien je to iné. Cestovateľky neraz zavítajú do nejakého spoločenstva, ktoré je pre ne nové, či priam exotické, a zostanú v ňom dlhšie. Usadia sa tam, zvedavo a vnímavo pozorujú okolie, nachádzajú si v tejto lokalite svoje miesto. Akoby ich nehnala túžba pokoriť, dobyť svet, ale nutkanie vytvoriť si v inom prostredí opäť vlastný svet, stavať si ho po tehličkách, vlastne začať v inom prostredí odznova.
Aj Veronika Balážiová hovorí, že všade, kde žila, si vytvorila vlastný svet. „Nemôžu v ňom chýbať tanec, hory a les, a priatelia z východnej Európy – s tým naším typickým čiernym humorom,“ vysvetľuje. Lebo, dodáva ďalej, hoci sa o niektorých národoch hovorí, že sú „ako Slováci“, v skutočnosti sa jej to nepotvrdilo. „Najmä ľudia v krajinách, ktoré sú pre nás exotické, Slovákom určite podobní nie sú. Ale v Európe, keď som z Francúzska odišla do Anglicka, som zvykla hovoriť, že Angličania sú blízki Slovákom.“ Na cestách po Ekvádore a potom po Južnej Amerike sa so Slovákmi nestretávala. „Možno je to aj tým,“ priznáva, „že keď môžem, turistom sa na cestách vyhýbam. Slováci tam niekde určite sú. Zato Čechov som stretla veľa.“ Medzi českých cestovateľov, ktorých ubytúvala u seba v ekvádorskom hlavnom meste Quito, patril aj Pavel Suchý, ktorý na Jawe 350 z roku 1978 prešiel okolo sveta.
.kus duše v Ekvádore
A hoci Veronika neprezradí, ktorú krajinu z tých všetkých, čo navštívila, si najviac obľúbila, postupne prizná, že najväčší kus z jej duše stále zostáva v Ekvádore. „Je to malá krajina v tvare srdca, leží na rovníku, geografickým zložením a kultúrou predstavuje takú zmenšeninu celej Južnej Ameriky. Žije tam veľa čistokrvných Kečuáncov,“ opisuje. „Ekvádor mi dal všetko, čo som od Južnej Ameriky čakala. Moje cesty od Kolumbie až po Ohňovú zem ma utvrdili v tom, že Ekvádorčania sú pre mňa ten najsrdečnejší a najotvorenejší národ Južnej Ameriky. Hovoria krásnou španielčinou, stále tancujú a majú pre vás tie najmilšie juhoamerické úsmevy.“
Zaujímavá situácia nastane, keď sa u cestovateľky prihlási túžba po domove. Aj Veronika Balážiová rozpráva, ako si po troch rokoch začala uvedomovať, že jej chýba rodina a Európa. „Snažila som sa ten veľký kus duše presvedčiť, aby sa so mnou vrátil do Európy, ale nechce sa mu,“ rezignovane vraví. „Už je na to neskoro. Tak nech si tam v krajine na rovníku zostane. Ja sa idem naučiť žiť tu medzi vami v Európe aj taká nekompletná.“ Na moju otázku, či sa naozaj plánuje niekde usadiť, sa len zasmeje. „Plánovať usadenie? S touto mojou diagnózou? To bude ťažké. Ale na druhej strane, slovo plánovať znie príliš vzrušujúco. Skoro ako plánovať ďalšie dobrodružstvo. Takže uvidíme, aké dobrodružstvo ma čaká na Slovensku. Inak, zaujímajú ma krajiny, ktoré sa končia na príponu –stan. Z Európy sa tam dostanem ľahšie. Aha, a to už nemá ďaleko od toho, aby som si zase zbalila ten ruksak a vyrazila!“
.jej brazílske Slovensko
Aj Katarína Chládeková, ktorá pochádza zo Zvolena, sa už dávno vybrala do sveta. Vraví, že jej to cestovanie asi bolo predurčené. „Už ako malá som tajne chodila cez hranice za mojou poľskou kamarátkou. Inšpiráciou mi bola vždy zvedavosť.“ Pôvodne chcela študovať herectvo či psychológiu, ale život sa jej zvrtol inak. Začala cestovať. „Počas cestovania som jednoducho zistila, že ma to baví. Všetko prichádzalo tak spontánne.“ Odvtedy prešla trinásť krajín a žila v štyroch. Najväčší dojem na ňu urobilo Švajčiarsko, kde prežila aj najkrajšie obdobie svojho života a, ako vraví, „krajina je aj o ľuďoch a o zážitkoch. Každá je krásna.“
Katarína dnes žije v brazílskom Riu de Janeiro a aj po všetkých svojich cestovateľských kilometroch pociťuje silnú túžbu usadiť sa. Ale nie na Slovensku. Onedlho oslávi tridsaťpäť rokov a v Riu prežila takmer dva roky. „Mám tu priateľa,“ vysvetľuje, „a snažím sa začať nový život. Nie je to ľahké, no myslím si, že Brazília sa stane mojím druhým domovom. Čo o tom rozhodlo? Toto krásne prostredie, mne blízky životný štýl, ľudia a možnosti. Brazília je dnes moje Slovensko – naozaj sa tu cítim ako doma. Môj svet tu v Riu je zmesou toho slovenského a tunajšieho.“
Zamyslí sa a potom príde s prirovnaním: „Je to asi tak, ako keď si kúpite napríklad rastlinu aloe vera alebo orchideu. Rastie u vás doma, pije vašu vodu, živí ju vaša zem, prispôsobí sa vašim podmienkam, no vždy bude iná, bude inak voňať, bude exotická. Ona si niečo zoberie z toho vášho a vy niečo z toho jej.“ Katarína v Riu de Janeiro rozbieha cestovateľské poradenstvo, vyštudovala za turistickú sprievodkyňu, momentálne si vychutnáva futbalovú atmosféru a teší sa z každého dňa. Aj to sa naučila na cestách.
.nie je to nevýhoda
Keď sa hovorí o cestovateľkách, nevyhnutne príde na pretras otázka bezpečnosti. Všetci poznáme „bububu“ príbehy o tom, čo sa stane príliš zvedavým dievčatkám, ktoré nesedia doma. Ale poznáme ich zväčša z počúvania v teple za pecou. Aká je teda realita? Je byť ženou na cestách skôr výhoda alebo nevýhoda? Katarína Chládeková je tej mienky, že skôr výhoda. Ale tak ako pri všetkom, aj tu je nevyhnutná opatrnosť. „Treba si vytvoriť dostatočný odstup a vedieť v správny čas odísť. Aby sa z výhody nestala nevýhoda,“ hovorí. „To platí najmä o Talianoch. Jedinú zlú skúsenosť ako žena mám práve s nimi. Vedia byť veľmi galantní, ale aj dotieraví a drzí.“
Aj iné cestovateľky sa zhodujú v tom, že ak žena dodrží v danej krajine istú prirodzenú mieru ostražitosti, vopred si dá záležať, aby sa oboznámila s miestnou kultúrou, dáva si pozor, s kým sa pustí do reči, a nezdržuje sa na miestach, ktoré sú známe ako nebezpečné, nie je pravdepodobné, že by jej hrozilo niečo zlé.
„Nikdy som na cestách nepocítila nevýhodu toho, že som žena,“ hovorí Veronika Balážiová. „V rozvojových krajinách som si od mužov vyslúžila obdiv za odvahu a niektoré ženy ma úprimne ľutovali, že mám už nad tridsať, som sama a bez detí. Pred príchodom do Ekvádora som si myslela, že ma budú otravovať temperamentní Latinovia, ale na moje príjemné prekvapenie sa to tu nedeje. Rešpekt a úcta sú v ich kultúre hlboko zakorenené. Často mi hneď pri zoznamovaní kladú osobné otázky, ale to je dané ich kultúrou. Ohrozená ako žena som sa necítila nikdy. Čo sa týka napríklad okradnutia, to hrozí všetkým rovnako.
Ale jednu nevýhodu ako sólo cestovateľ človek má – že ho na nejaký organizovaný výlet môžu „predať“ inej cestovke, aby si dorovnali počty.
Takže ráno už po vás nepríde ten funkčný naleštený džíp preverenej agentúry, ale stará kraksňa, a rozčuľovať sa nepomôže. Iba čo by ste pred nimi zbytočne stratili tvár. V takej chvíli by sa nejaký chlap pri mne aj zišiel.“
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.