Médiá sa školstvu venujú už nielen na bulvárnej úrovni, a nielen keď niečo praskne, vybuchne alebo spadne. Pozornosť ku školstvu nepochybne prilákal aj minister školstva Dušan Čaplovič svojou razanciou často kontroverzných riešení (i keď požiadavky na financie mu, zdá sa, energiu odobrali). Viacerí reformátori školského prostredia sa napriek Čaplovičovej snahe o väčšiu štátnu kontrolu nad vzdelávaním usilujú o zriadenie vlastných škôl. Noví ľudia, napríklad z manažérskeho prostredia, sa opatrne púšťajú do nových projektov vo vzdelávaní. Prekladajú sa knihy so školskou tematikou a aspoň v odbornej verejnosti sa diskutuje o tých, ktoré len nedávno vo svete vyšli. A objavujú sa aj nové nadácie, podporované z firemného prostredia. Blýska sa teda na časy?
.bod nula
Priveľká radosť by predsa len ešte bola predčasná. V čase, keď sa už uskutočnilo toľko veľkých zmien na celospoločenskej úrovni, to znie absurdne, ale tento prebudený záujem o školstvo je nultým bodom, chvíľou kladenia prvých vážnejších otázok. Školstvo za posledné dve desaťročia pár zmenami prešlo ? najdôležitejšími bolo oslobodenie od ideológie, umožnenie zriaďovania iných ako verejných škôl (súkromných, cirkevných), v oblasti manažmentu zavedenie normatívneho financovania. Tam kdesi sa aj ďalšie zmeny zastavili. Väčšina procesov fungovania škôl, od vypĺňania triednych kníh až po návštevy školskej inšpekcie, zostala prakticky nezmenená. Takmer 20 rokov sa hovorilo o reforme obsahu vzdelávania, o tom, že treba zredukovať memorovanie a zvýšiť riešenie problémov, že v ére čoraz dostupnejších informácií si deti vedia všetko vyhľadať, ale to ešte vôbec neznamená, že s tými ľahko dostupnými informáciami vedia pracovať či prípadne rozlišovať relevantné od zbytočných či dokonca tendenčných, že na lepšie zručnosti je potrebné ponoriť sa do niektorých tém oveľa hlbšie aj na úkor obrovskej šírky záberu, ktorú od detí vyžadujeme, s výsledkom, že často kĺžeme po povrchu... Nielenže sa v tejto kurikulárnej reforme veľa neurobilo, ale školy a učiteľov, ktorí by predsa len mali chuť vydať sa týmto smerom ráznejšie, zväzujú štátom predpísané osnovy a učebné plány, v súčasnosti zachytené v Štátnom vzdelávacom programe.
Okrem tejto obsahovej zviazanosti zostáva mnoho iných predpisov a regulácií, ktoré školám zväzujú ruky. Školám by pomohlo viac voľnosti a slobody v rozhodovaní spolu s možnosťou prevziať väčšiu zodpovednosť. Je pre ne ťažké vtiahnuť do vyučovacieho procesu ľudí z mimoškolského prostredia, hoci to by bol dôležitý krok, brániaci ich izolácii od toho, čo sa deje za školskými bránami. Je pre ne prakticky nemožné získať manažérov so skúsenosťami z fungovania firiem a organizácií, ak tí nemajú pedagogické minimum. Spôsob nadefinovania úväzkov a tomu zodpovedajúce minimálne financie vedú k tomu, že väčšina škôl ani len nesníva o prispôsobení sa novým potrebám študentov, medzi ktoré bude patriť individuálny tútoring študentov, pri ktorom bude učiteľ vystupovať ako tútor (kouč, mentor ? odborníci prepáčia toto zamieňanie termínov), sprevádzajúci študenta a umožňujúci mu nachádzať vlastné odpovede na jeho proces učenia.
A potom tu sú už spomínané financie; vzhľadom na ich objemy je vlastne tak trochu prekvapujúce, že celý systém vôbec ešte funguje. Bez ohľadu na to, či štrajk je, alebo nie je vhodným nástrojom vyjadrenia nespokojnosti, je dlhodobé podfinancovanie školstva tvrdou realitou dneška. Nejde iba o absolútne, ale aj o relatívne čísla. Pomer výdavkov na študenta k parite kúpnej sily, pomer výdavkov na školstvo voči hrubému domácemu produktu, pomer učiteľskej mzdy voči mzde iných vysokoškolsky vzdelaných ľudí ? tu všade je Slovensko na chvoste krajín OECD i EÚ. To nie je otázka bohatstva či vyspelosti krajiny, ale otázka priorít a vízie budúcnosti. S doterajšími financiami pre školstvo a špeciálne pre učiteľov sa veci dajú zlepšovať pomalšie, než si to krajina môže dovoliť.
.kontext
Pritom očakávaní na školy, učiteľov a celú oblasť vzdelávania bude viac ako dosť. Školstvo nefunguje izolované od mimoškolského prostredia (i keď sa niekedy tak tvári), a nefunguje ani izolované od iných školských systémov vo svete (hoci aj tu je porovnávaní menej ako by mohlo byť). Zvládnuť zmeny, ktoré školy čakajú, aby boli schopné poslúžiť potrebám svojich kľúčových zákazníkov, teda študentov, žiakov a ich rodičov v 21. storočí, bude vyžadovať obrovské zmeny od učiteľov i systému ako celku. Niektoré sú známe ? nemožno každého naučiť všetko (hoci sa školy o to ešte stále usilujú), od učenia faktov treba ísť k učeniu práce s nimi. A potom sú tu výzvy, o ktorých zatiaľ väčšina škôl nestihla uvažovať. Pozrime sa na niektoré z nich.
Vzdelávanie nie je iba učivo. Vzdelávanie je aj výchova vrátane budovania charakteru, občianskych postojov, sebaovládania... Kde a ako to skúšame? Ako to tam vôbec zaradiť a odmerať? A v akej miere sa o to má pokúšať škola?
Vzdelávanie nepatrí iba štátu, pretože deti nepatria iba štátu. My všetci a viaceré generácie dozadu sme vyrástli v systémoch povinnej školskej dochádzky, jej financovania z daní a následného stanovovania základných parametrov výučby štátom, pričom najviditeľnejším prejavom bolo, že deti určený počet rokov v stanovenom čase navštevujú školu. Kde je napísané, že tento model je najlepší či vôbec vhodný pre dnešnú dobu? Štát si pravdepodobne ponechá slovo v tom, aby ľudia boli vzdelaní ? dnes sa to však dá urobiť doma alebo v malých komunitách, alebo na workshopoch a „letných školách", pričom štát môže vyžadovať iba rôzne formy preskúšania ? možno si predstaviť veľa modelov, ako dosiahnuť záväzok dosiahnutia gramotnosti a prípravy detí na život úplne iným spôsobom ako to robíme dnes. Ako budú školy reagovať na to, keď prídu o „zaručených" zákazníkov, ktorých im predpisuje dnes platný koncept?
To súvisí s ďalšou výzvou: vzdelávanie nie sú iba školy. Dnes sa dá vzdelávať prostredníctvom úplne nových nástrojov, ktoré nám prináša internet, e-learning, sociálne siete... Štát vynakladá financie na školy, a všetci vieme, že na Slovensku vynakladá málo. Dovoľme si ale heretickú otázku: čo ak je efektívnejšie podporiť knižnice, dostupné miesta s voľným internetom a ľahko dostupné vzdelávacie filmy ako alternatívu k časti vyučovania?
A ak sa vrátime znova do škôl: tak, ako vzdelávanie nepatrí iba štátu, ani školy nepatria iba štátu alebo učiteľom. Patria, či mali by aspoň sčasti patriť, aj študentom, žiakom a rodičom ? napokon, iba vďaka študentom škola vôbec môže existovať. Rodičia na Slovensku vystupujú v desiatkach situácií ako klienti, a už si zvykli, že na mnohých miestach dostávajú dobré výrobky alebo služby, zákaznícku orientáciu a tomu prispôsobenú komunikáciu. Vo chvíli, keď prekročia prah školy, však vstupujú na pôdu, kde akoby platili iné pravidlá. Nemožno sa im čudovať, že síce sympatizujú so zle platenými učiteľmi, no že zároveň cítia, že ak učitelia dostanú viac peňazí, musia toho vnútri školy veľmi veľa zmeniť.
Toto sú iba niektoré z otázok, ktorým školy a celý systém vzdelávania na Slovensku čelia. Niektoré už boli pomenované v odbornej verejnosti. To, že sa o tieto otázky záujem dvíha a bude sa dať o nich diskutovať na väčších fórach, je asi najlepšou správou zo školstva z posledných rokov. Nie je to veľa, ale možno sa predsa len na časy blýska.