Dokazuje totiž, že ešte stále máte problematiku vzdelávania automaticky a nerozlučne spojenú iba so školou a so školstvom. Pred sto rokmi možno naozaj platilo, že keď sa chcel niekto čosi naučiť, jedinou reálnou možnosťou bolo absolvovanie formálneho vzdelávania v škole. Táto inštitúcia si tak po stáročia udržiavala absolútny monopol na vzdelávanie. Niečo sa dalo naučiť aj z kníh a časopisov, no v porovnaní s dneš¬kom ich bolo málo a neboli zďaleka také dostupné.
.škola stratila monopol na vzdelávanie
Situácia sa však medzičasom dramaticky zmenila – škola svoj monopol na vzdelávanie už dávno stratila. Minimálne od konca 19. storočia rýchlym tempom pribúdajú stále nové médiá a informačné a komunikačné kanály, ktorými sa šíria voľne dostupné informácie a rôzne vzdelávacie obsahy. Najskôr prišla fotografia, film, rozhlas a televízia. Paralelne s nimi zažívali boom tlačené média, knihy (encyklopédie), populárno-vedecké časopisy. Neskôr prišlo video, osobné počítače a s nimi vzdelávací softvér. V ďalšej etape sa objavil internet, ktorý postupne otvára celé vesmíry ďalších vzdelávacích možností. Dnes sú nám k dispozícii vyhľadávače typu Google, Bing či Wolfram Alpha, encyklopédie ako Wikipedia, vzdelávacie portály ako Khan Academy, nepreberné zdroje vzdelávacích videí na stránkach YouTube či Vimeo, tisíce on-line kurzov ponúkaných portálmi typu Coursera (vrátane najnovšieho trendu tzv. MOOC) atď. Ak náhodou neviete pracovať s vyhľadávačom alebo sa utápate v státisícoch hesiel Wikipédie, môžete navštíviť portál www.quora.com a priamo položiť svoju otázku. Môžete si byť istí, že v krátkom čase vám na ňu niekto na zemeguli fundovane odpovie. K tomu všetkému musíme pripočítať zrod rôznych podujatí typu TED (TEDx), PechaKucha, UniCamp, BarCamp, Fórum Inovatívnych myšlienok atď. Nikdy v dejinách nebolo pohodlnejšie a prí¬jemnejšie byť samoukom v akejkoľvek oblasti. Vlastne, ani slovo „samouk“ už dnes nevystihu¬je situáciu tých, ktorí sa chcú z vlastnej iniciatívy niečo naučiť. Dnes sa už nik nemusí učiť sám: cez sociálne siete ľahko nájde desiatky či stovky ľudí s podobným záujmom, a tak sa môžu vzdelávať spoločne, konzultovať problémy, vymieňať si skúsenosti, dávať si tipy na užitočné zdroje atď. A pokiaľ si niekto na samostatné vzdelávanie netrúfa a chcel by využiť služby súkromného učiteľa, stačí zájsť na niektorú zo stránok typu schoolofeverything.com, kde si nájdete vo svojom okolí učiteľa takmer na čokoľvek.
.povinné písacie stroje
Dovoľte krátku odbočku do sveta biznisu. Pokiaľ vlastníte firmu, ktorá ako jediná ponúka nejaký tovar alebo službu, môžete si svoj monopol užívať a nemusíte sa príliš trápiť. Len čo by však začali ako huby po daždi vznikať ďalšie firmy ponúkajúce podobné produkty, vaša situácia by sa razom zmenila. Ponechať takúto zásadnú zmenu na trhu bez reakcie by sa takmer určite rovnalo krachu či zániku podniku. Možno už tušíte, kam mierim. Školu v uplynulých desaťročiach postihol do istej miery podobný osud – po stáročiach monopolu sa vyrojilo množstvo „konkurentov“. Problémom je, že škola zatiaľ na túto zmenu takmer nijako nezareagovala. Mohla si to dovoliť, pretože na rozdiel od firiem má jednu podstatnú výhodu: štát jej zabezpečuje konštantný prísun „klientov“ uzákonenou povinnou školskou dochádzkou. Napokon, ani štátna firma vyrábajúca mechanické písacie stroje by nemusela byť nervózna z ná¬stupu osobných počítačov, keby nejaký zákon prikazoval každému občanovi kúpiť si raz ročne nový písací stroj. Je však viac než pravdepodobné, že v takejto situácii by občania skôr či neskôr začali spochybňovať tento zákon. Domáhali by sa práva slobodne rozhodovať, na čom budú písať a kritizovali by míňanie štátnych peňazí na výrobu písacích strojov, keď už je očividné, že počítače sú vhodnejším riešením ako zastaraný písací stroj.
.čo s konkurenciou?
Ako by škola mala reagovať na konkurenciu, ktorá jej v uplynulých desaťročiach vyrástla? Odborníci sa v odpovedi nezhodujú. Časť z nich tvrdí, že spomínané médiá a vzdelávacie kanály nie sú v skutočnosti pre školu žiadnou konkurenciou, pretože ona plní aj množstvo iných dôležitých funkcií, v ktorých je nezastupiteľná. Podľa nich by sa škola nemala nechať „rozhádzať“, mala by ignorovať rôzne módne trendy a držať sa svojej stáročiami overenej línie. Iná skupina odborníkov, naopak, poukazuje na to, že ignorovanie zásadných zmien „vzdelávacieho trhu“ sa môže stať škole osudným. Podľa nich by škola mala všetky nové a objavujúce sa vzdelávacie kanály pozorne sledovať a analyzovať. Najmä tie, ktoré sa ukazujú ako najobľúbenejšie a najúspešnejšie. (Mnoho pedagógov pohŕdavo kritizuje Salmana Khana ako didakticky nepodkutého amatéra, namiesto toho, aby analyzovali, čím jeho videá priťahujú milióny detí a prečo toľkým z nich vyhovujú podstatne lepšie ako tradičný, didakticky vycibrený výklad učiteľa na hodine.) Ďalej by učitelia mali hľadať spôsoby, ako nové médiá a vzdelávacie kanály využívať na skvalitnenie a zefektívnenie školského vyučovania. Nuž a do tretice: učitelia by iné vzdelávacie možnosti vôbec nemali vnímať ako konkurenciu, ale ako spojencov a pomocníkov pri vzdelávaní žiakov. Svojich žiakov by na ne mali aktívne upozorňovať a zároveň ich učiť efektívne ich využívať. Možno je to príliš idealistická predstava, ale učiteľom by malo ležať na srdci vzdelávanie žiakov všetkými dostupnými spôsobmi, nielen ich školské vzdelávanie.
.nezabúdajme, čo je cieľom
Možno by pomohlo, keby sme stále mali na pamäti hlavný cieľ. Malo by ním byť, aby sa občania tejto krajiny učili radi, často a úspešne, t. j. aby sa čo najviac naučili. Ak sa na to pozeráme takto, školstvo prestáva byť cieľom a stáva sa iba prostriedkom. Presnejšie, jedným z mnohých dostupných prostriedkov. V dnešnej dobe by sme sa už nemali spoliehať iba na školu a ignorovať potenciál množstva ďalších vzdelávacích kanálov. Aj preto by bolo vhodné zaviesť funkciu ministra vzdelávania, ktorý by dbal o vzdelávanie občanov všetkými dostupnými prostriedkami a nahradiť ňou ministra školstva, ktorý sa stará výlučne o školský systém a ostatné vzdelávacie príležitosti ignoruje. O čo všetko sa takýmto zúženým videním oberáme, si v ďalšom čísle ukážeme na dvoch konkrétnych príkladoch.