Po rôznych reformách postupne ubúdali učebnice, zato papierovania pribúdalo. Celkové šialenstvo sa však rozpútalo po zavedení počítačov do škôl. Paradoxne, namiesto uľahčenia práce viedla informatizácia pracovného prostredia v školstve k tomu, že sa popustila uzda fantázie byrokratov na ministerstve školstva a zvlášť po Mikolajovej reforme sa asi úradníci od stola povedali: majú na čom, tak nech vyrábajú, všeličo im vymyslíme. A vymysleli, že osnovy predmetov napriek tomu, že sú rovnaké na istých typoch škôl, si učitelia budú vyrábať sami. Hoci keď sa na to pozrie človek so zdravým rozumom, pýta sa, prečo toľkí, preboha, musia vyrábať to isté. Prečo sa to nedá vyrobiť centrálne pre všetkých, keď už máme toľkých úradníkov, a prečo si učiteľ tam už len nedoplní rozšírené učivo?
Vyrobenie osnov pre jednu triedu trvá celé hodiny práce a pre mnoho tried a viacero predmetov viacero dní či týždňov. Keďže teraz učiteľ má na čom (keby to mal vyrábať na písacom stroji, asi by sa zbláznil) vymysleli sa rôzne tabuľky, do ktorých je potrebné všakovaké veci vypisovať. Následne sa vymysleli nové tematické plány pozostávajúce z rôznych koloniek, do ktorých je potrebné vypisovať ďalšie všakovaké veci a ktorých vypisovanie trvá tak isto dlho, ak nie ešte dlhšie (až 8 hodín pri jednom predmete, ktorý sa vyučuje len raz do týždňa – s počtom vyučovacích hodín kvantum práce dvoj- troj - i štvornásobne narastá) , čiže takto sa zdvojnásobila nezmyselná práca, ktorá vyžaduje celé dni vypisovania.
Keďže však málokto za Mikolaja vedel, ako majú tabuľky presne vyzerať a zdalo sa, že sa môže uplatniť voľný prístup, učitelia ich celé dni vyrábali v nádeji, že ak ich už teda poctivo vyrobia, tak budú mať pokoj a budú sa môcť plne sústrediť na vyučovanie. Ale kdeže! Ministerstvo nedokázalo túto nesmiernu papierovú záťaž ani len na toľko „zmenežovať“, aby sa nestala samostatne žijúcou byrokratickou realitou, ktorá ako nočná mora gniavi roky učiteľov, keďže pravidlá neboli jasne dané, alebo ani nie sú alebo sa aj nedostali do škôl, alebo neskoro zaškolili zodpovedných, vlastne nikto nevie prečo. Isté je jedno, nezodpovednosť iných si odnesie učiteľ.
Ako to funguje? Celé to šialenstvo sa vyrába vlastne len pre jednu, tú správnu chvíľu, pre chvíľu, keď príde do školy inšpektor. Ten obyčajne skonštatuje, že celé tie dni či skôr noci práce celých tímov učiteľov v školách boli vlastne zbytočné, lebo tabuľky majú zlú formu alebo boli vyplnené zle. Učiteľom potom príde zle a zase musia prerábať to, čo naozaj poctivo dlho vyrábali.
Ale ešte ani toto by nebolo nič. Sú školy, ktoré na začiatku „reformy“ niečo krvopotne vyrobili, potom sa dozvedeli, že na iných školách inšpektori odporučili prerábať tie tabuľky podľa iných vzorov a tak sa pustili do prerábania tabuliek druhý krát. Zabralo to nesmierne množstvo práce a keď ju vyhotovili, s hrôzou zistili, že na inej škole iný inšpektor kritizoval tabuľku školy, podľa ktorej sa inšpirovali, a odporučil inú. Poznám učiteľky, ktoré keď mali tretí krát prerábať tie prekliate papiere, tak sa nervove zrútili.
Byrokracia si začala žiťsvojim krásnym, samostatným životom, pred ktorým by aj Kafka dal klobúk dole. Keď toto mladý človek, ktorý príde do školstva vidí, keď vidí tú bezmocnosť učiteľa pred takýmto niečím obludným, odíde. A pritom sa to dá možno v priebehu týždňa zastaviť, ale nikto to za tie roky neurobil, lebo o tom možno ani nevie, alebo sa v tom vôbec nevyzná, alebo to urobiť nechce, lebo predsa len, takáto zvrátená forma je možno dômyselným prostriedkom na to, aby tisíce ľudí nemohlo ani dýchať a len veľmi ťažko si hľadalo priestor, aby sa dostalo k svojej práci. A aj ten pocit, že systém takto umožňuje, aby im neustále bolo možné niečo vytknúť, nie je na zahodenie. Okrem toho, s príchodom nového ministra a nových úradníkov môže tento dômyselný systém prerábania donekonečna pokračovať.
A ako pomáha rezort škostva učiteľom vo vyspelých krajinách? Tak, že napr. vo Francúzsku vydá v prvom rade kvalitné učebnice a v druhom rade ku každej učebnici metodickú príručku pre pedagóga, približne takú hrubú ako samotná učebnica, s množstvom nápadov, ako učebnicu použiť. O takej byrokracii ako máme u nás ani nechyrujú, uplatňujú totiž celkom iný prístup: ako učiteľom pomôcť, nie ako ich zaťažiť.
Ak chce lekár liečiť pacienta, musí mu najsamprv stanoviť diagnózu, až potom terapiu. U nás, zdá sa, by terapeutov bolo dosť, no akoby chýbala diagnóza. Takýto perverzný byrokratický systém je jednou z ďalších vážnych vecí, v ktorom uviazlo naše školstvo.