Základným východiskom je, že spoločnosť by cez štát mala zabezpečiť možnosť bezplatného základného vzdelania, ktoré potrebuje človek pre svoju existenciu. Treba si pritom ujasniť, akú úroveň toto základné vzdelanie predstavuje. Základná škola postačuje na prežitie na úrovni životného minima. Stredná škola, štvorročná, už zvyšuje možnosti uplatnenia sa v určitej náročnejšej profesii, ale nepredstavuje ucelené vzdelanie. Všeobecne sa akceptuje, ako predpoklad pre úspešný štart do života, absolvovanie maturity, ktorá završuje stredné vzdelanie a otvára možnosti pre široký okruh pracovných profesií. Spoločnosť by mala mať záujem, aby prevažná časť občanov toto vzdelanie získala. Preto by malo byť vzdelanie do tohto stupňa zabezpečené spoločnosťou, čiže štátom.
Vyšší stupeň vzdelania, ako je vysoká škola a doktorandské štúdium, ktoré sú už nadstavbou, umožňujú lepšie uplatnenie sa v pracovnom procese a v spoločnosti. Je to investícia každého jedinca do budúcnosti. Prečo by mala väčšina spoločnosti v plnej miere znášať náklady na túto formu vzdelávania, keď priamy osoh bude mať jedinec, a spoločnosť až podľa miery jeho uplatnenia sa a prínosu pre spoločnosť. V diskusii o spoplatnení vyšších foriem štúdia by sa malo vychádzať z tohto základného stanoviska. Čiže, otázka „Chceš sa lepšie uplatniť v spoločnosti cestou vzdelávania?“, má svoju odpoveď: „Musíš do svojho vzdelania investovať!“ Z toho nie je možné upustiť. Inou otázkou je spôsob investície do vzdelávania, a kto sa má a akým podielom, na tejto investícii podieľať.
Musíme vychádzať z reality doterajšieho systému, kedy náklady znášala celá spoločnosť, čiže štát. To, že štát musí mať podiel na investíciách do vyšších foriem vzdelávania vychádza zo skutočnosti, ktorá hovorí, že vyššia vzdelanostná úroveň obyvateľstva prispieva k zvyšovaniu sociálnej a ekonomickej úrovne národa a jej kultúrnej a intelektuálnej nadstavbe. Môžeme tu diskutovať o tom, aký podiel na tom má mať štát.
Všetky námietky študentov, ich rodičov a “pseudoľudomilov“ stoja, ako sa hovorí „na vode“. Kto chce získať vyššie vzdelanie, aby mohol rozvíjať a uplatniť svoje schopnosti v budúcom zamestnaní a v spoločnosti, musí investovať. Musí sa výrazne podieľať na zabezpečovaní podmienok pre svoje štúdium, a to podľa možnosti na úrovni odboru, ktorý si zvolil. Platí to, že investícia do vzdelania a získania akejkoľvek vyššej kvalifikácie, je investícia návratná a rentabilná.
Nie je študent ako študent.
Musíme si však uvedomiť, že tak, ako máme telesne a mentálne postihnutých, máme aj sociálne postihnutých občanov. Vytvorili sme sieť sociálnych opatrení - dôchodky, príspevky, zariadenia, združenia a pod., ktoré zmierňujú a uľahčujú znášať tieto postihy. Pre sociálne postihnutých študentov máme štipendiá, zvýhodnené ubytovanie a stravovanie. To, aby mohli bez problémov študovať aj sociálne postihnutí študenti, o ktorých sa často hovorí, že sú medzi nimi mnohí nadaní, musí byť zabezpečené účinným systémom sociálnych výhod a prospechových štipendií. Mal by sa súčasne obnoviť už zabudnutý inštitút, kedy nadaní študenti boli na katedry prijímaní ako demonštrátori alebo vedecké pomocné sily s primeraným mesačným štipendiom. Pod sociálnymi výhodami nemôžeme chápať iba štipendiá na základe majetkových pomerov, ale aj finančne únosné ubytovanie a stravovanie.
Snaha zmierniť finančné zaťaženie rodín študujúcich motivovala návrh na systém pôžičiek. Štát poskytne študentovi financie na úhradu tých nákladov na vzdelávanie, ktoré nie je schopný sám zabezpečiť a peniaze sa budú vracať až po skončení štúdia. Systém pôžičiek je vlastne skrytou formou štátnej subvencie nákladov na vzdelanie. Štát takýmto spôsobom dá vysokým školám financie zložitejšou cestou, cez študentov. Otázkou je, prečo tieto peniaze nedá do školstva priamo?! Návratnosť takýchto pôžičiek je najskôr po piatich rokoch a počas nich ešte môžeme zažiť niekoľko reforiem.
Otázku, kto má prispievať na investície do vzdelávania, by sme mali uzavrieť tým, že platiť by mal menším podielom štát a väčším študent. Je tu ešte tretia cesta, ktorá už bola niekoľkokrát naznačená, a tou sú štipendiá zamestnávateľskej sféry na úzkoprofilové špecializácie, prípadne sponzorstvo sociálnych a mimovládnych inštitúcií.
Ako financovať školstvo?
Naznačená, tretia cesta financovania školstva, otvára druhú stránku otázky, prečo platiť po maturite na štúdium? Je to otázka, kam tieto peniaze pôjdu a ako budú využité? Finančne podvyživené vysoké školstvo je schopné zhltnúť akúkoľvek vysokú finančnú dotáciu. Kľúčovou otázkou je, koľko sa z tejto dotácie dostane až tam, kde sa odohráva každodenný kontakt medzi učiteľmi a študentmi. Sú to tie základné organizačné jednotky na fakultách, ktorými sú jednotlivé katedry, samostatné laboratóriá, kabinety alebo ústavy.
Financie, ktoré prichádzajú na vysoké školy, prechádzajú minimálne dvoma sitami. Prvým sitom je úroveň univerzity, kde rektorát vyčlení svoj podiel na zabezpečení chodu celej univerzity. Treba konštatovať, že súčasné zbyrokratizovanie toku financií cez štátnu pokladnicu, výberové konania, podstatne zväzujú ruky na všetkých úrovniach, najmä na tej najnižšej. Do spôsobu rozdeľovania financií na úrovni školy môže hovoriť iba jej senát. Fakulty hospodária s tým, čo sa im vyčlení z rozpočtu školy, aj tu sa k nim vyjadruje senát fakulty. Katedry sa musia uspokojiť s tým, čo sa im ujde z fakultného rozpočtu. Záleží na štatúte školy, do akej miery je cesta z katedier na dekanát a rektorát schodná. Aké veľké oká má toto druhé sito.
Systém financovania škôl, prevažne podľa počtu študentov, ohrozuje etiku pedagogického procesu, pretože to vedie ku snahe získať a tiež zachovať si čo najvyšší počet študentov. Neúspešní študenti znižujú príjmy školy. Z toho môžeme usúdiť, že veľmi nároční učitelia to nemajú ľahké s netalentovanými alebo lenivými študentmi.
Jednou z foriem štúdia bolo, toľko spomínané, externé štúdium, najmä na bakalárskom stupni. Tie školy, ktoré neboli ochotné umožniť rôznym externým inštitúciám zárobkovú činnosť, si zabezpečovali externé štúdium počas voľných dní, vo vlastnej réžii. Podmienkou pre proces výučby diaľkového štúdia bolo, aby sa na konte školy a katedry zabezpečilo dostatočné množstvo finančných prostriedkov pre realizáciu výučby. Po spoplatnení externého štúdia by už forma sponzorských darov nemala byť nutná. Nie je však jasné, akou cestou sa prostriedky z poplatkov za štúdium dostanú na katedry pre úhradu osobitných nákladov, vyplývajúcich z externej formy štúdia.
Nezodpovedanou otázkou preto je, do akej miery spoplatnenie štúdia bude motivovať vysokoškolského učiteľa a katedry, ako základného článku výučby, na skvalitňovaní štúdia. Je to otázka spôsobov skvalitňovania učiteľov vhodnou motiváciou a zlepšovania materiálnych a priestorových podmienok pre výučbu.
Zo zbierky esejí „Človek v čase a priestore“, str. 83-86, Vydala Fakulta prírodných vied UKF v Nitre ako IX. Zbierku eseji „Rozhovory o človeku a prírode“.