Ak vydržia pätnásť minúť, kým si dospelý odskočí niečo vybaviť, dostanú dvojnásobnú odmenu. O štrnásť rokov neskôr z týchto detí boli maturanti a výskum zistil priepastný rozdiel v pracovných výsledkoch tých, čo po cukríku siahli okamžite a detí, čo počkali. Deti, ktoré sa rozhodli počkať, boli v hodnotení SAT (štandardizovaný test pri nástupe na vysokú školu v USA) úspešnejšie v priemere o dvesto desať bodov než tie, čo „nasledovali inštinkt“ a po cukríku siahli okamžite. S pribúdajúcim vekom rozdiely narastali. Tí, čo počkali, sa vyznačovali väčšou intelektuálnou kapacitou, pozornosťou a schopnosťou koncentrovať sa na daný cieľ. Dokázali ľahšie rozvíjať úprimné osobné vzťahy, preukázali vyššiu spoľahlivosť a vôľu čeliť frustrácii...
.hľadá sa charakter
Čosi podobné potvrdzuje aj americký program KIPP ( the Knowledge Is Power Program) , ktorý pripravuje žiakov na vysokú školu. Na základe svojich pozorovaní zisťujú, že vysokú školu najlepšie zvládli nie tí, čo mali v KIPP najlepšie akademické výsledky, ale ľudia obdarení optimizmom, húževnatosťou a schopnosťou vytvárať sociálne väzby. Boli to študenti, ktorí sa dokázali „otriasť“, po zlých výsledkoch sa znovu postaviť na nohy a skúšky urobiť znovu a lepšie. Tí, čo odolali možnosti ísť do kina a namiesto toho sa zostali doma učiť, sa vyznačovali „silou charakteru“.Ale čo to vlastne je, ten charakter? Pre rôznych ľudí môže znamenať rôzne veci – iné napríklad vo viktoriánskom Anglicku s dôrazom na cudnosť, šetrnosť, čistotnosť, zbožnosť a pravidlá slušného správania, iné cnosti sa požadujú od vojaka... Seligman a Peterson sa vo svojej knihe Character Strenghts and Virtues: A Handbook and Classification snažia vyselektovať kvality, ktoré by boli univerzálne akceptované. Skúmali od Aristotela po Konfucia, od indických Upánišád a hebrejskú Tóru až po japonské postavičky Pokémonov, symbolizujúce rešpektované charakterové vlastnosti ... Prichádzajú so siedmimi cnosťami, znakmi požadovaného charakteru: vytrvalosť, sebakontrola, nadšenie, sociálna inteligencia, vďačnosť, optimizmus a zvedavosť.
.eMO a „just do it“?
Takzvané „nadanie“ do veľkej miery závisí od schopnosti sústrediť sa dlhý čas jedným smerom. Mnohí učitelia konštatujú, že najčastejším problémom je neschopnosť žiaka koncentrovať sa, pričom jeho duch by aj bol ochotný, ale telo je slabé... Slabá koncentrácia súvisí aj s masírovaním túžob a výzvami na okamžité uspokojenie potrieb, ktorými nás tak bohato zásobuje všadeprítomná reklama. Žiaci nápadne pripomínajú vedomie televízneho diváka, ktorého zaujme všetko a vlastne nič, „je to vedomie presýtené informáciami, zároveň vzrušené aj ľahostajné“(Gilles Lipovetsky: Éra prázdnoty) Žiak – pacient pripomína „moderného“ roľníka, ktorý má večer pocit, že ráno poorie pole... Keď na druhý deň ráno horko-ťažko vstane, zisťuje, že pocit je fuč. Sadne si do kresla, pustí motivačnú hudbu, ktorou by si pocit túžby orať znovu privolal...Priemerná hlava, nadrozmerné telo symbolizujúce emócie a pavúčie končatiny atrofovanej vôle, neschopnej dostať telo do pohybu...
Ak približne takto vyzerá diagnóza, čo je potom liekom? Môže škola napomôcť rozvoj dobrého charakteru?
David Brooks (The Social Animal) tvrdí, že tradičná viktoriánska morálka preceňovala možnosti človeka a rozvinula takmer „hydraulickú“ metodológiu vhodného správania: vášeň je smršť, voči ktorej cnostní ľudia dokážu postaviť ochranný múr. Inštinkt dokážeme silou vôle potlačiť a kontrolovať...V 20. storočí sa moralisti snažili apelovať na zdravý rozum a riziká spojené s nevhodnou činnosťou: fajčiť je zlé, lebo rakovina zabíja, nechránený sex vedie k pohlavným chorobám a neželanému tehotenstvu, nevera ničí rodinu, atď...Stačí to celé logicky zvážiť a budeme konať správne... Tieto a podobné predstavy (v americkom kresťanstve vyjadrené napríklad v hnutí „WWJD“ – What Would Jesus Do?) však neberú do úvahy, že poslucháč nie je vypracovaný atlét, ale nadrozmerné nehybné EMO...
Otázka charakteru je však oveľa komplexnejšia záležitosť, je výsledkom tisícov drobných vplyvov a následných rozhodnutí. Hrubý náčrt metodológie postupných krokov naznačuje aj staré anglické príslovie: „Zasaď myšlienku, zožneš čin, zasaď čin, zožneš zvyk, zasaď zvyk, zožneš charakter, zasaď charakter, zožneš osud“. To, čo je v skutočnosti najdôležitejšie, nie je ani tak množstvo informácií, ktoré deťom vpraceme do hlavy, ale celkom iný zoznam kvalít.
.škola ako formačné prostredie
Keďže ambíciou školy je nielen vzdelávať, ale aj vychovávať, výzvou zostáva otázka, ako prebudovať školské prostredie tak, aby fungovalo aj ako formačné prostredie. Vplyv prostredia zohráva dôležitú úlohu, lebo „ak si v skupine obéznych ľudí, ťažké ti bude zostať štíhlym“ (Brooks) Tak ako k fyzickej kondícii patrí pravidelný pohyb, podobne cnosti získame až vtedy, keď ich zapojíme do akcie. Statické EMO sa prinajmenšom „chveje“ aj pod náporom formálneho vyučovania: učí sa schopnosti selektovať, usporadúvať a ovládať prichádzajúce impulzy, systém ho núti robiť si nepopulárne domáce úlohy (málo kreatívne, ale stále účinné) a postupne aj štrukturovať svoje priority, pracovať na sebe a byť schopný si niečo odrieknuť...
Ale to všetko nestačí... Naša krajina potrebuje nielen inteligentných a kompetentných, ale aj charakterných lídrov, pretože inteligentný sociopat je nebezpečnejší ako sociopat mdlého úsudku. Potrebujeme rozvíjať ľudí, ktorí dokážu ustáť náročnosť života. Hlboké podcenenie športu ako nástroja pre rozvoj morálno-vôľových vlastností by si zaslúžilo samostatnú kapitolu... Škola potrebuje učiteľov s víziou a nadšením, schopných túto energiu prenášať aj na svojich zverencov a vo svojom prostredí musí umožňovať rozvoj sociálnej inteligencie. Pravou podstatou vzdelávania (z latinského „educatio“ či nemeckého „Er-ziehung“ – „vytiahnuť“) je vťahovanie žiaka a školy do širších súvislostí, otváranie šírky, výšky a hĺbky „všehomíra“. Hľadanie a nachádzanie súvislostí prebúdza zvedavosť a vďačnosť, ktorá je (aspoň podľa G. K. Chestertona) najvyššou formou myslenia.