Narnia, BilGym a blízke okolie

Ak ste mladší, tak to možno sami zažívate, ak ste starší, tak si na to sami spomeniete – na ten pocit, že to, čo sa tu deje, nemá takmer vôbec žiadny zmysel. A ak ste starší, tak viete, že ste neskôr prišli na to, že niečo zmysel malo. Toto neskoršie poznanie je však z hľadiska školy, ktorá má študentov zverených tu a teraz, úplne zbytočné víťazstvo. Pocit, že to, čo sa deje v škole, nesúvisí s „naozajstným životom" naokolo, totiž vytvára prostredie, v ktorom sa učí len pomaly, ťažko a neefektívne.



.veľké čakanie

Dnes k tomuto pocitu prispieva napätie medzi osnovami a technológiou. Ak všetko, čo je v teste, je na jedno kliknutie v tablete, potom celé úsilie učiteľa je zabrániť spojeniu tabletu a testu – a študent si iba potvrdzuje, že celá táto hra nemá veľký zmysel. Súvisí to však aj s kariérou učiteľov. Tí často odchádzajú zo škôl do firiem či inštitúcií, no menej často opačným smerom – a študenti tento nedostatok priameho kontaktu učiteľov s mimoškolským svetom rýchlo odhalia. Pobyt v škole sa tak mení na jedno veľké čakanie: na prestávku, na koniec dňa a týždňa, na koniec školského roka, na koniec štúdia. 
Viaceré školy sa s tým niečo snažia robiť. Skúsenosti Škôl C. S. Lewisa (základná škola Narnia a Biligválne gymnázium C. S. Lewisa) vznikli na základe inšpirácií zvonku i vlastného hľadania manažérskeho tímu a rodičovskej komunity škôl. Začnime priamo učením, ktoré zaberie najviac času v škole. Prvá svetová vojna prestane byť na gymnáziu len zoznamom dátumov, keď sa po zhrnutí hlavných faktov do júla 1914 študenti rozdelia do skupín, každá skupina dostane jednu krajinu (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Francúzsko, Veľká Británia...) a úlohy: na základe svojich záujmov a na základe záujmov iných krajín si vyhľadajte spojencov, vyjednávajte s nimi a uzavrite dohody. Výsledky tejto „role play" aktivity sa potom porovnávajú s tým, aké reálne aliancie boli urobené, v čom boli rozdiely a čím boli spôsobené. A keď sa z preberanej látky píše test, robí sa s vlastnými poznámkami študenta, a príkladom úlohy môže byť vysvetliť dobovú karikatúru historickej udalosti. Opísané trošku exaktnejšie, v hierarchii vzdelávacích cieľov, vypracovanej pred vyše polstoročím tímom Benjamina Blooma v Spojených štátoch, sa tu od nižších kognitívnych úrovní (zapamätať si, porozumieť) ide k vyšším úrovniam (aplikovať, analyzovať, hodnotiť, tvoriť). Nie všetko sa učí takto a nie každý učiteľ to hneď dokáže, ale čím viac je takéhoto učenia, tým viac škola pre žiakov súvisí s reálnym životom.



.rodičia, mentori a i-Kid

Toto sme však ešte stále iba pri interakcii študenti-učiteľ. V škole sa musia častejšie vyskytovať aj iní dospelí. Na základnej škole môže rodič prísť kedykoľvek do školy aj na hodinu, často je v strede pozornosti (napríklad rozpráva o svojom dieťati alebo príde prečítať knihu), alebo iba pozoruje hodinu. Školské prostredie je iné ako rodinné a dieťa si musí zvykať na inú rolu v škole, no dnešná izolácia vedie k vytvoreniu dvoch úplne oddelených svetov. Plynulý prechod medzi týmito prostrediami je prirodzenejší. Rodičia tiež vedú niektoré krúžky, organizujú niektoré výlety, plesy, spoločné lyžovačky... 

Novým projektom je Innovative Kid, inicovaný rodičmi z firemného sveta a zameraný na podporu tvorivosti a nápadov 10-11-ročných. Dvadsať detí je rozdelených do štyroch skupín. Každá skupina má svojich dvoch mentorov (dobrovoľníkov z firemného sveta). Na projekte sa zúčastňujú dve učiteľky a štyria študenti gymnázia, ktorí pomáhajú deťom (a sami sa učia). Žiaci spoznávajú inovatívne firmy, nástroje tvorivosti i to, že myšlienka na zlepšenie musí prísť skôr ako uvažovanie o tom, ako zarobiť  –  a budú mať za úlohu prísť s vlastným nápadom. Celé sa to odohráva mimo školy i na pôde školy, v čase vyučovania, ale aj v sobotu predpoludním. Tí, čo prídu v sobotu ráno, ľahko môžu stretnúť iných študentov základnej školy či gymnázia, ktorí v škole prespávali a mali tam spoločné, niekedy až celonočné aktivity – ďalšie vykročenie z paradigmy, že škola je niečo, čo trvá od ôsmej do tretej, keď sa to konečne skončí a môže sa začať naozajstný život. 
Na gymnáziu prebieha raz týždenne hodina v podobe celoškolského zhromaždenia, na ktorom vystúpi jeden alebo viacerí hostia z rôznych prostredí, od biznisu cez vedu a kultúru až po charitu. Dramaturgia týchto stretnutí musí sledovať pestrosť hostí, žánrovú, osobnostnú i myšlienkovú. Študenti dajú rýchlu spätnú väzbu, keď sa to nedarí. Inou aktivitou  je tieňovanie v zamestnaní – škola osloví rodičov a inštitúcie, či vedia dať študentom možnosť stráviť deň alebo aspoň pár hodín pri ich práci – väčšinou je to taký typ práce, o ktorom uvažujú ako o zaujímavom pre svoje štúdium.  Ďalší dospelí zasa v popoludňajšom čase vedú s gymnazistami kluby, kde sa diskutuje, hrá volejbal, pozerajú sa filmy, znova sa diskutuje, niekedy dlho do večera. Študenti sami manažujú niektoré časti školy, majú vlastnú klubovňu, za ktorú sú zodpovední – aj vďaka tomu majú so školou vyššiu mieru stotožnenia. 

Chce to všetko úsilie a premýšľanie, pokusy a omyly, prácu s učiteľmi i podporné prostredie vrátane dobrovoľníkov spomedzi rodičov, cirkví, mimovládnych organizácií. Interakcií študentov s okolitým svetom musí byť veľa už na pôde školy, no učitelia zároveň musia byť týmto aktivitám skôr blízko ako ďaleko. To napätie, že sedením v škole mi uteká reálny život, celkom nepominie, a sú študenti, ktorí ten pocit nestratia. Dopredu však nevedno, s ktorými sa to podarí. Radosť z toho, ako sa im neskôr v živote darí, to úsilie vyváži. 



Autor je manažér  Škôl C. S. Lewisa