No nemohli sme zostať len pri debate. Ich úlohou bolo zistiť, ako napĺňame program vlády, prezentovaný v Pedagogicko-organizačných pokynoch (POP) v bode Rozvojové vzdelávanie a environmentálna výchova. Okrem toho mali preskúmať súlad Školského vzdelávacieho programu so Štátnym vzdelávacím programom.
Stretnutie inšpektorov a učiteľov prebiehalo v duchu: oni sa pýtali a my sme odpovedali. Celkom ako na testovom skúšaní – odpovedám na to, na čo sa ma pýtajú. A oni sa dozvedia len to, na čo sa vedia spýtať.
.otázky a odpovede
Ako taká komunikácia formou otázok a odpovedí vyzerá, sa najlepšie ilustruje na konkrétnom príklade. Otázka inšpektorov: Máte celoškolskú nástenku o environmentalistike? Odpoveď učiteľov: Nie, nástenku nemáme. Reakcia inšpektorov: Ale nástenku by ste mali mať, veď aj to, čo žiaci vidia, vychováva. Reakcia učiteľov: Ale veď na školskej internetovej stránke máme zverejnené celé projekty žiakov s touto tematikou.
Ďalšia otázka: Ako koordinujete environmentálnu výchovu v škole? A opäť ten čudný pocit na strane učiteľov: Načo treba environmentálnu výchovu koordinovať? V 21. storočí je už prirodzenou súčasťou každého predmetu a života každej rodiny, nielen školy. Pred tridsiatimi rokmi sa možno bolo treba na to pýtať, ale dnes?
Obráťme list a pozrime sa na ďalší okruh otázok: Ako sa zhoduje váš Školský vzdelávací program so štátnym? Jednou jeho časťou je učebný plán, je v zhode so štátnym? Nuž, to je opodstatnená otázka, veď sme predsa viazaní zákonom (245/2008 Zb.z.). Aká je teda realita?
Už devätnásť rokov používame učebný plán, ktorý postupne obohacujeme rozumnými zmenami, ako je napríklad zvýšenie počtu hodín informatiky, jazykov, rozšírenie ponuky voliteľných predmetov a hlavne integrácia tém, ktoré sa učia v rôznych predmetoch. Podľa výsledkov našich študentov sa zdá, že je celkom úspešný. Štátnych bolo za ten čas vydaných päť.
V skutočnosti by to malo vyzerať celkom inak. V dobre fungujúcich školách by sa inšpektori mali pýtať,,Ako to robíte?“. A hoci páni inšpektori, ktorí boli u nás, tomuto rozumejú, aj tak im musíme predkladať všetky odobrenia Štátnym pedagogickým ústavom a ministerstvom, aby sme dostáli zákonu. Lenže čím rigidnejšie pravidlá, tým viac obmedzujú tvorivosť a ťah na bránu. Áno, zamedzujú aj veľkým lapsusom. Ale koľko ich je v porovnaní s dobrým fungovaním škôl?
.byrokracia
Pán inšpektor to pochopil a zdôraznil, že je jeho povinnosťou pýtať sa na to, čo sa považuje za dôležité. A to, čo sa považuje za dôležité, určuje ministerstvo. Iste. Štátna školská inšpekcia je organizáciou priamo riadenou MŠ. Je jej povinnosťou plniť ním zadané úlohy. Páni inšpektori ich u nás splnili príjemne a bez stresov. Otázkou je, či informácie, ktoré získali, budú prínosom pre školu, pre ministerstvo a občanov, ktorí to platia. Otázkou je, ktoré z informácií, ktoré požaduje ministerstvo, sú len podporou byrokratického bujnenia, typického nielen u nás, ale v celej EÚ.
Typickým príkladom štábnej kultúry ministerstva je vyžadovanie jednotných tlačív napríklad triednej knihy, protokolov o komisionálnej skúške, a tak ďalej. Inšpekcia má právo požadovať vyčiarkanie prázdnych kolónok v triednej knihe zdola hore či naopak. Načo je to dobré?
Ministerstvo by malo poskytnúť len sumu údajov, určiť ich obsah, a nie formu, ktorú má každé školské tlačivo obsahovať. Keď tento postup stačí pre faktúry firiem, prečo nie aj pre školy. Možno sa to zdá nepodstatné, ale len v tom prípade, ak si škola netvorí vlastný informačný systém.
Rovnakým byrokratickým zaťažením je spisovať všetky mimotriedne a mimoškolské aktivity s informáciami o počte zúčastnených, čase, mieste, doprave, potvrdeniach rodičov o informovanom súhlase, finančnom zabezpečení, poistení, atď. V minulom školskom roku sme ich mali vyše tridsať každý mesiac. Len na agendu akcie trvajúcej jeden deň potrebuje učiteľ minimálne pol dňa.
Ak je dohoda, že štát, ktorý dáva školám dotáciu, má právo vedieť, nakoľko efektívne sa využívajú zdroje vo fungovaní školy, tak ministerstvo má právo pýtať sa. Bohužiaľ, pýta sa len potiaľ, pokiaľ mu siaha predstavivosť o práci školy. Zabehané požiadavky na všetky organizácie, ktoré riadi – a tým pádom aj na školy zaradené do siete – sa len zväčšujú. Chýba diskusia, čo je naozaj potrebné.
Ani debyrokratizácia naštartovaná za ministra Jurzycu by nebola podstatným prínosom. Išlo väčšinou o digitalizáciu tých papierov, ktoré už existovali. Skutočná zmena a pomoc školám by sa mala začať otázkou, čo naozaj potrebujeme písomne zaznamenať. Na ministerstve sa určite nájde úradník, ktorý povie, že každá informácia je dôležitá, lebo súvisí s tým a tým zákonom. Tam rezignoval doteraz každý minister. Kedy sa nájde taký odvážny, ktorý sa nezľakne tohto dôvodu a bude ochotný iniciovať aj zmenu zbytočného zákona či predpisu?
.má inšpekcia zmysel?
Kontrola školy podľa ministerských predstáv je nezmyselná. Ale inšpekcia by mohla mať zmysel, keby fungovala ako nezávislá auditorská firma bez riadenia ministerstvom. Auditor by chcel vedieť, aké reálne ciele si škola v danom školskom roku zadefinovala, aké prostriedky na to použila a ako sa jej darilo tieto ciele splniť.
Auditor potrebuje čas na skúmanie týchto bodov, ale najmä potrebuje spoluprácu so školou. To znamená, že škola pozve auditora na prezentáciu výsledkov vtedy, keď má na to v harmonograme určený čas. Strach, že to bude len divadlo, je neopodstatnený.
Edukácia je proces a ten sa dá len zažiť – takýto proces nie je možné plasticky zachytiť administratívnymi nástrojmi. Len po takomto procese vie auditor nastaviť škole zrkadlo a prípadne aj poradiť. Na to však musí mať skúsenosti, empatiu, odbornosť, hlavu a srdce. Takýchto ľudí by sme v školách mohli potrebovať.
Autorka je riaditeľka 1. súkromného gymnázia.