Napriek presvedčeniu, že existuje len jedna nedeliteľná skutočnosť, však na Slovensku vnímame aj viac než dvadsať rokov po páde komunizmu zbytočný múr, oddeľujúci inštitucionálnu cirkev a spoločnosť. Cirkev je ešte stále v akomsi „kŕči roztvorenej dlane“ (Ivan Štrpka). Verí, že má čo ponúknuť, ale jej snahy prezrádzajú, že bola dlho preč: má problémy pohybovať sa v dialogickom prostredí a rozumieť reči a problémom súčasnej doby. Vysvetľuje to minulosťou, ale takéto argumenty nás budú čoraz menej uspokojovať. Navyše, naplno ani nevystihujú hĺbku problému. Veď predsa s integráciou kresťanstva do verejnej debaty (nemyslíme tým živé vysielanie z Orbi et Urbi) majú problémy aj v západnej Európe či USA, čiže nejde len o čisto posttotalitný syndróm.
.od odpovedí k otázkam
V otvorenej spoločnosti má cirkev strach zo straty identity a rozpustenia kresťanských hodnôt v mori sekularizácie. Bojí sa doby, v ktorej síce bude môcť kedykoľvek čokoľvek vyhlásiť, ale nebude toho, kto by mal záujem si ju vypočuť. Hľadá spôsoby, ako tento trend zastaviť, buduje si pevnosti a hĺbi zákopy na neurčitý čas. V školstve sa to prejavuje delením na náboženstvo a etiku. Takto postavený múr je však málo užitočný, pretože nezodpovedá povahe sveta, v ktorom žijeme. Český teológ Tomáš Halík hovorí, že sociologická štruktúra cirkvi sa v posledných dvoch-troch dekádach výrazne zmenila. Kedysi ju tvorilo pomerne široké jadro presvedčených, ktoré obkolesovala úzka zóna nezaradených... Dnes je to, zdá sa, naopak: jadro neochvejne presvedčených je pomerne malé a obkolesuje ho široká zóna tých, ktorých tradičná náboženská ponuka viac nedokáže osloviť. Majú veľa otázok a málo odpovedí. To, že sú vysoko individualizovaní a necítia potrebu sa organizovať, ešte neznamená, že nie sú schopní solidarity voči druhým. Informácie, ktoré sa k nim dostanú, vyhodnocujú a rozhodujú sa samostatne. Pochybujú, kladú si otázky a chcú poznať pravdu.
Takýmto hľadačom prospieva dialogické prostredie, v ktorom sa ľudia nedelia na „my“ a „oni“. Na našej škole sme presvedčení, že etika by sa od náboženstva oddeľovať nemala, pretože „niet kráľovstva živých a kráľovstva mŕtvych, je iba kráľovstvo Božie a my sme v ňom, či už živí, alebo mŕtvi“ (G. Bernanos). Predmet voláme „Náboženstvo a etika“ a rozmanitosť pohľadov na svet je v ňom vítaná. Spoločnou platformou je hľadajúci človek, ktorý je na ceste. Kladieme otázky, ktoré zodpovedajú jeho veku a situácii. Pri príchode na školu dávame dôraz na tvorbu triednej komunity a schopnosť reflektovať vzájomné odlišnosti, snažíme sa eliminovať vlastnú sebastrednosť a vnímať potreby druhých.
.logoterapia
Byť učiteľom (nielen v súvislosti s náboženstvom a etikou) je oveľa viac, než len sprostredkovaním informácie. Latinské „educatio“ je výchovou, ktorá má podľa vzoru slávneho platónskeho mýtu za úlohu žiaka oslobodzovať a vyťahovať do širších súvislostí. Hľadanie (a dodajme, že aj nachádzanie) zmyslu patrí k človeku, lebo tí, čo vedia PREČO, dokážu oveľa ľahšie zvládať AKO.
Kľúčovou témou pätnásť- a šestnásťročných je identita: Kto som? V čom spočíva moja hodnota a ako ma v tom celom určuje naša rodinná konštelácia? Čo sú moje silné stránky? Ako fungovať spolu a vo vedomí svojich slabostí a odlišností sa vzájomne nezraňovať? Náboženstvo vnímame ako cennú mapu, ktorá tým, čo sa v nej vyznajú, pomáha, aby na svojej ceste životom nezablúdili. Ako učitelia chceme byť príkladom, ktorý hovorí bez toho, aby nevyhnutne musel rozprávať. Diverzita je vítaná, pretože všetci sme na jednej lodi. Vieru a nevieru spája pochybnosť, ktorá je legitímna, pretože „to, čo je bez chvenia, nie je pevné“ (Halík).
Snažíme sa chápať postmodernú únavu z ideológií a inštitucionalizovaného náboženstva, ale aj túžbu po spiritualite a radikálnej láske, ktorú hlásal a žil Ježiš Nazaretský. Transformácia potrebuje čas a priestor a škola nám ho dáva plným priehrštím. Známy františkánsky mních Richard Rohr hovorí, že mladí ľudia na prahu dospelosti by si mali osvojiť niekoľko dôležitých právd o živote: život je ťažký, si smrteľný a zomrieš, nie si zo všetkých najdôležitejší, svoj život nemáš pod kontrolou a netýka sa len teba. Inými slovami, potvrdzuje to, čo si kedysi všimol zakladateľ logoterapie („liečby zmyslom“) Viktor Frankl: západný svet sužuje epidémia depresie, ktorá je okrem iného aj dôsledkom nadmernej sebareflexie, sebainterpretácie a sebarealizácie. Sebarealizácia je však možná len v sebatranscendencii – dvere ku šťastiu sa otvárajú smerom von. Kto sa kŕčovito snaží byť šťastný, sám si tým cestu k šťastiu zatvára. Úsilie nadobúda svoju hodnotu až vtedy, ak je snahou pre druhých...
.od seba k druhým
Problém generácie detí ekonomicky úspešných rodičov, paradoxne, vychádza z toho, že ich život je ošetrený tak, aby problémom nemuseli čeliť. Americká psychologička Madeline Levine v knihe The Price of Privilege: How parental Pressure and Material Advantage Are creating a Generation of Disconnected and Unhappy Kids hovorí o toxickej zmesi vplyvov, vedúcich k intenzívnym pocitom hanby a bezmocnosti, o diktáte úspechu vo vysokoprotektívnom prostredí. Deťom tak chýbajú situácie, v ktorých prirodzene prichádza k posilňovaniu charakteru, lebo potrebujú zažiť diskomfort a núdzu, ktorú dokážu samy prekonať... Podľa M. Levine takéto prostredie (vrátane školského) „nezvyšuje strop potenciálu dieťaťa, ale podlahu, vďaka čomu sa dostanú k správnym kontaktom a „dobrozdaniam“, ktoré ich dovedú medzi úspešných...“
Sme presvedčení, že jednou z možností odklonu od seba smerom k druhým je dobročinnosť, ktorú sme na škole pred viacerými rokmi zaviedli ako povinnú súčasť výchovy a vzdelávania. O tom však už viac nabudúce...