Dlh sa vytvára, keď spotreba presahuje zdroje. V oblasti duševného vlastníctva však za dlh možno považovať disproporciu medzi potenciálnymi a vyťaženými intelektuálnymi schopnosťami spoločnosti. Obeťou intelektuálneho dlhu je napríklad inžinier, ktorý pracuje v prevádzkovej funkcii na výrobnom páse a nemieni prácu zmeniť na zaujímavejšiu, pretože neverí vo svoje intelektuálne schopnosti, hoci ich má. Intelektuálny dlh odsúva celú spoločnosť do segmentu realizátora cudzích myšlienok. Dôsledkom je práca s nižšou pridanou hodnotou, ale aj nižšie sebavedomie spoločnosti.
.inflácia „vedy“
Mnohé problémy sa začínajú už na základnej a strednej škole. Ich absolventi prichádzajú na slovenské vysoké školy väčšinou horšie pripravení ako v minulosti. Za základnú príčinu problémov vo vysokom školstve však považujem schizofréniu, ktorá sa dlhodobo prejavuje v riadení vysokých škôl rezortu. Je to rozpor medzi deklaráciou cieľov a praktickými opatreniami, ktorými sa tieto ciele majú dosiahnuť. Najnovším prejavom tejto schizofrénie je návrh kritérií ministerstva školstva z apríla 2013, podľa ktorých majú byť vysoké školy triedené na univerzitné a tie ostatné.
Čo treba podľa dokumentu na zaradenie vysokej školy medzi univerzity plniť? Treba publikovať, publikovať a ešte raz publikovať. Niekedy sa zdá, že je jedno, čo, a či to niekto číta a používa, hlavná je čiarka v zozname publikácií. Sme svedkami nebývalého prírastku vedeckých časopisov, ktoré sú ochotné uverejniť „vedecký“ článok, no požadujú od autora poplatok (od 20 do 1500 USD). Vynára sa otázka, prečo by autor, ktorý sa delí s odbornou verejnosťou o výsledky svojej práce, mal za to ešte zaplatiť?
V posledných rokoch sa však obrat v odvetví vedeckých publikácií znásobil a má stúpajúcu tendenciu a za chvíľu dostihne obrat pornografickej literatúry. Veľa nových vedeckých časopisov sa ani nepredáva. Veľa kníh kolektívov autorov, ktorí za možnosť napísať kapitolu zaplatili, sa vydáva v symbolických nákladoch, ktoré akurát pokryjú požiadavky na autorské výtlačky. Vydavateľstvá žijú z poplatkov autorov. Počet publikácií „vedca“ v týchto súvislostiach nie je ukazovateľom kvality jeho práce, iba ukazovateľom výšky neúčelne minutých finančných prostriedkov.
.na učenie niet času
Nevhodné použitie finančných prostriedkov je však menšie zlo. Väčšie je to, že počet publikácií, potrebných na kariérny postup, devalvoval do tej miery, že ich produkcia vyžaduje nemalé úsilie. Je treba skompilovať niečo zo starých článkov s informáciami z internetu, dať pozor na to, aby výsledok nebolo možné označiť za plagiát, nájsť vydavateľa, zohnať prostriedky na poplatok za uverejnenie a niekedy aj recenzentov.
Táto práca zaberie veľa času na úkor inej činnosti. Podľa možnosti takej, ktorá nemá na kariéru vplyv. Ponúka sa pedagogický proces, z ktorého sú už dlhodobo hodnotené len počty odučených hodín, pričom náplň a kvalita vyučovania nikoho nezaujíma.
Učitelia sa pedagogickým činnostiam nemajú čas venovať, čo má fatálny vplyv na odborné sebavedomie budúcich inžinierov.
Prečo je to tak? Vedúci pracovníci škôl sú vystavení voľbe buď plniť požiadavky ministerstva a akreditačnej komisie a zabezpečiť kladné hodnotenie školy, alebo venovať hlavnú pozornosť kvalite absolventa a ohroziť tým hodnotenie školy a v konečnom dôsledku aj jej existenciu.
Ťažko ich môžeme kritizovať za to, že volia prvú možnosť. Za čo ich však kritizovať môžeme, je to, že to robia bez protestov, dokonca s iniciatívnym súhlasom. Optimistický pohľad na príčiny takéhoto správania je, že sa boja ohroziť svoje postavenie, hoci vedia, že ich správanie má devastačný vplyv na úroveň školstva. Pesimistický pohľad je, že už nevedia, čo činia.
Ak personálna situácia v školstve ešte nie je taká zlá, ako sa to snažím naznačiť, tak k tomu stavu speje. Opatrenia vedúcich pracovníkov, vyvolané vonkajším tlakom na školy, majú selekčný účinok, ktorý potláča individuality, a preferuje uniformitu komunity učiteľov. Nedostatok individualít má zlý vplyv na formovanie sebavedomia akademickej komunity a v konečnom dôsledku aj na sebavedomie a tvorivosť absolventov.
.ako z toho von?
Čo robiť, aby sa úroveň absolventov vysokých škôl zvýšila? Musím sa priznať, že nemám hotové riešenia. Myslím si však, že viem, čo nerobiť: Po prvé, nepovažovať kritérium publikácií za ukazovateľ kvality učiteľa a školy. Po druhé, nepovažovať výskum za povinnosť učiteľov, pretože prínosy súčasného výskumu sú prakticky nulové. Doteraz nastavený plat považovať za odmenu za učenie a nekompromisne vyžadovať kvalitu učenia.
Po tretie, nepodporovať pochybné výskumné projekty, ktorých výsledkom je iba kopa papiera (APVV, VEGA a projekty EÚ), ale podporovať výskumné a vývojové projekty zadávané súkromnou sférou, pretože tam je predpoklad, že sa bude platiť za zmysluplnú činnosť. Po štvrté, nepodporovať centrá excelencie, cez ktoré sa v súčasnosti latentne financuje školstvo a fungujú iba ako generátory kôp popísaného papiera, pričom odčerpávajú energiu učiteľov. A napokon, nenarábať s akademickými titulmi (docent, profesor) ako šľachtickými, ale urobiť ich súčasťou funkčného zaradenia učiteľa.
A potom tu je to, čo všetci dobre vieme: školstvo potrebuje profesionálov a zdroje na ich zaplatenie. Opakovanie tejto pravdy o školstve by však bolo nosením dreva do lesa.
Autor pracuje na Katedre technickej kybernetiky Fakulty riadenia a informatiky Žilinskej univerzity.