Kto by to nepoznal- detská hra na učiteľky! Stačil veľký zošit s hrubými doskami, zoznam žiakov, červené pero, tie šťastnejšie mali aj tabuľku a kriedy... v kočiariku sme si priviezli zopár bábik, ktoré hneď zasadli do školských lavíc a hra sa mohla začať. Obľúbené spolužiačky sa volali Zuzka, Elenka, Erika, neobľúbené Dana a Kveta, chlapcov sme oslovovali priezviskami. Odmalička som vedela, že učiteľkou nikdy nebudem! Bolo mi neskutočne ľúto spolužiaka, ktorému umrel otec, a on namiesto úlohy z matematiky rúbal drevo, pri fackách, ktoré dokázala uštedriť naša ruštinárka sa mi až iskrilo pred očami, nedokázala som pochopiť, prečo dievčatko, ktoré má otca v base, má také chudé nohy...
Ale poznáte to: človek mieni... keď som sa so slzami v očiach otočila tohtoročný dekrét s likvidačnou sumou okolo 400€(sme malá cirkevná škola, situácia je zlá, ešte počkajme, blá, blá, blá), našla som tam číslo 23! Nechce sa mi veriť, že ešte vždy beriem na milosť inštitúciu, ktorá sa volá ministerstvo školstva, že tancujem, ako mi pískajú... alebo sa len hrám na učiteľku? Aj tohtoročné plány sú v súlade s legislatívou tejto krajiny, aj tohtoročná dokumentácia má byť v poriadku. Len ma strašia viaceré veci: ministerstvo zmenilo vzorec na hodnotenie maturitnej skúšky zo slovenského jazyka a literatúry. V praxi to znamená, že bude treba znova prepracovať maturitné zadania, aby otázka z gramatiky, ktorá mala doteraz „pomocnú“ funkciu, sa stala „nosnou“, a teda rozhodla celkový výsledok maturitnej skúšky.
So žiakmi preberáme učivo hodné študentov lingvistiky: termíny z fonetiky, morfológie, syntaxe.... Literatúru preberáme v celkoch ako napr. krátka próza, lyrická poézia, atď., pričom úvodné učivo pre študentov prvého ročníka je didakticko-reflexívna poézia Hugolína Gavloviča Valaská škola mravú stodola. Štvrtý ročník zahŕňa časť historický prehľad literatúry, tj. sumár svetovej literatúry od najstaršej po súčasnú. Prvé dielo, ktoré si pri „povinnom čítaní“ prečítajú so skutočným pôžitkom, zväčša aj všetci, je román Na západe nič nové od Remarqua. Samozrejme, že literatúru preberám chronologicky, nie je predsa možné hovoriť o slovenskej dráme bez prečítania a rozboru Antigony, o Bukovčanovom Kým kohút nezaspieva bez poukazu na hebrejskú literatúru. Ibaže reforma nám odmieta poskytnúť na tento spôsob výuky priestor: máme dbať okrem iného na zážitkovosť vyučovania! Prepáčte, ale nie sme na prvom stupni, keď si učiteľky šijú hmatové vrecúška!
Najväčší stres pociťujem krátko pred PFIČMS EČMS začiatkom marca. Ani srnka nevie, čo ešte treba so žiakmi zopakovať! Tipujeme hlavne podľa výročí, v minuloročnej sme rátali s Cyrilom a Metodom, určite s Tatarkom, ale takú radosť nám na NÚCEMe nespravili, radšej dajú zavádzajúce otázky, nejednoznačné odpovede a chytáky, a potom sa hovorkyňa vyjadrí, že žiaci nemôžu vedieť „čítať s porozumením“, lebo to nevedia ani učitelia. Povedzte si pokojne rovno: učiteľky. Učiteľky, naháňajúce kredity, aby si mohli nárokovať zvýšenie platu, najviac však o 12%, preškoľujúce sa už neviem po koľkýkrát na čosi iné, ako v skutočnosti sú, učiteľky, ktoré sa pozastavia nad cenou hotela na školenie, 190 eur za noc, ale veď si aj vy zaslúžite...
Nie, nechcem, nechcem už byť učiteľkou, ktorej myká kútikom úst, alebo ktorú upozorňujú, že by mala čosi robiť s tým ľavým viečkom , že by si mala odpočinúť, keď zbadajú jej kruhy pod očami od sústavného nedostatku spánku , ktorá zvyšuje hlas už aj na vlastného manžela a v autobuse zavelí: “sadnúť a ticho!“
Každý z nás pozná vtipy o policajtoch, o doktoroch, o učiteľkách. Najsmutnejšie na nich je, že sú to často príbehy vyhorených ľudí, ktorí chcú svoju prácu robiť dobre, ktorých stále baví stretávať sa s ľuďmi, aj mladými, zapaľovať svetielko poznania a chrániť v ich srdiečkach jeho plamienok, viesť k objavovaniu sveta a veriť v silu dobra a človeka... Chcem mať stále chuť hľadať a nachádzať nové nápady na vyučovacie hodiny, prinášať žiakom nové podnety a denne im opakovať, že na krku nemajú akné, ale hlavu a len jej používaním sa tento svet posunie ďalej.
Marta Gromošová