ÚPN, tri písmená o neslobode

pred pár dňami zverejnil ÚPN na svojej webstránke v slovenčine správu Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu, ktorí ušli v roku 1944 z Osvienčimu a vydali svedectvo o koncentračnom tábore. Na tento záslužný počin zhodou okolností časovo nadväzujú personálne zmeny v inštitúcii, ktorá za čias bývalého predsedu správnej rady Ivana Petranského čelila oprávnenej kritike, že hodnotila nekriticky alebo dokonca adorovala obdobie slovenského štátu.

Z pôvodne rešpektovanej inštitúcie, ktorú založil Ján Langoš sa tak stávala politikmi zneužívaná alebo v lepšom prípade tolerovaná „slúžka“ ich selektívnych záujmov. Tí, čo sa zaoberali Tisom a jeho režimom na druhej strane akosi ignorovali alebo aspoň minimalizovali svoje bádanie o iných témach, ako je napríklad kolektivizácia, prenasledovanie cirkví, august 68 či normalizácia. Potrebujeme ešte vôbec pamäť národa? – pýtali sa mnohí. Je to pritom zlá otázka.

Absurdným príkladom bol fakt, že Petranský do ÚPN prijal v roku 2012 za podivných okolností a s fakticky nevypovedateľnou zmluvou komunistického historika Jána Bobáka, kedysi pracovníka Ústavu marxizmu-leninizmu. Stalo sa tak v čase, keď z ústavu fakticky museli odísť piati zamestnanci, prijatí pôvodne ešte Langošom, za to, že boli kritickí voči Petranskému.

Bobák tu pracuje dodnes a zatiaľ nehodlá odísť, napriek tomu, že mu dal súčasný šéf ÚPN Ondrej Krajňák otvorene viackrát najavo, že si to želá. Jediný dôvod odchodu zo strany ÚPN môže byť, zdá sa, neplnenie zadaných úloh. „Zadal som mu, aby spracoval hodnotenie obetí komunistického režimu. Isto, je to absurdné, no doteraz hodnotil KSČ, čo sa mi zdalo ešte absurdnejšie,“ hovorí Krajňák.

.neprípustné zmäkčovanie
Krajňák tvrdí, že si problémy dlhodobo uvedomoval už od februára 2013, keď nastúpil do funkcie. Za najdôležitejšie považuje podľa svojich slov úplné, vyvážené a nestranné hodnotenie obdobia neslobody, kam patria zločiny nacizmu aj komunizmu ako aj ich obete.