Na roky 1950 až 1990 si v Prievidzi pamätajú ako na obdobie najväčšieho rozmachu. Uhoľné baníctvo i rozvoj ďalšieho priemyslu na okolí prilákal po druhej svetovej vojne do mesta nových obyvateľov. „Robil sa doslova nábor do baní na južnom i východnom Slovensku,“ hovorí Helena Dadíková, ktorá sa roky angažuje v kultúrnom dianí Prievidze i v lokálnej politike. „Ľudia z poľnohospodárskych oblastí si sľubovali, že tu budú mať vyššie zárobky. Počet obyvateľov mesta tak narástol z približne 5-tisíc na vyše 50-tisíc a všetci títo ľudia museli niekde bývať.“
spálňa regiónu
Prvé zo sídlisk, o ktoré sa povojnová Prievidza rozšírila, nesie názov Píly. Meno dostalo podľa takzvanej Englišovej píly, ktorá tu stála. A keďže bolo vybudované v 50. rokoch, v časoch vrcholiaceho stalinizmu, uplatnili sa pri jeho stvárnení prvky umeleckého štýlu, ktorý bol vtedy naordinovaný z Moskvy celému východnému bloku: socialistický realizmus.
„V Prievidzi sme možno mali aj kus šťastia,“ vysvetľuje Dadíková. „Sídlisko sa riešilo veľkoryso a architekti, ktorí sa zaoberali týmto typom bývania, boli veľmi citliví a na svoju dobu aj moderní.“ Pílam sa hovorí aj „staré sídlisko“.
Vzniklo prakticky na zelenej lúke, medzi riekami Handlovkou, Nitrou a takzvanou Bojnickou cestou, spájajúcou centrum Prievidze s Bojnicami. Rámcový projekt sídliska bol vypracovaný na Katedre urbanistiky Vysokej školy technickej v Brne pod vedením profesora Fuchsa.
„Za socializmu mala metropola Hornej Nitry povesť jedného z najzelenších miest na Slovensku.“
„Tie byty boli pekne riešené,“ dodáva Dadíková, ktorá sama v jednej z bytoviek, postavených v 50. rokoch, bývala. Zväčša jedno- až trojposchodové bytovky z pálenej tehly s väčšinou dvoj- a trojizbovými bytmi, mali poskytnúť strechu nad hlavou bežným robotníkom, ale napríklad aj banským inžinierom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.