Mŕtvy je celý nádherný les...beda, všetko umiera: dni sa krátia.
Radosti z rozkoší nikdy sa nevrátia. Počúvam nádherný spev vtáka...
Divoká zver je zľaknutá...Myšlienky moje nekrúžte do takej diaľky.“
(Halgrimúr Pétursson, islandský básnik)
Prvotná hĺbka liturgie: machy lišajníky jalovce &brusnice, zakrsnutá vŕba, alky& polárna líška: vodopád Glymur:
Miesto kde vedel byť skutočne šťastný a priniesol odtiaľ úsmev pre nás: sem. Jeho medvedie objatie a skutočný záujem za otázkou: „Ako sa máš,“ a skutočný záujem, s ktorým všetko počúval a zbieral do svojej encyklopedickej duše. Cestovať: robiť na mieste v sebe veľké
kroky...ako strom ako gejzír ako polárny deň a noc. Poznali sme sa cez vieru a slovo: neviem si spomenúť, kde sme sa videli naposledy: v Božom chráme, kde sa absolútne prirodzene vyznáva z najhlbšieho: na ulici, kde sa srdečne smejeme už ktovie nad čím (možno len z čistej radosti z bytia) v rozhlase, kde hovoríme a vyberáme hudbu Madison blues?...
Tristitia obsedit me
Sedím vo vlaku kdesi pri Pozbe pozerám novembrovým oknom: mihne sa pevný vysoký stožiar vysokého napätia : odtrhne sa od neho
vták s presným rozpätím krídel: padá hlboko k zemi...
Na Islande sa zachveje konárik, z ktorého pred chvíľou odletel „lundi“
(15. november 2015, Zajačia dolina, Mila Haugová)