hotel postavili pred štvrťstoročím. Začali ho stavať ešte v socializme, dokončili v postsocialistickej ére. A túto rozpoltenosť si tragicky nesie so sebou dodnes.
Už keď sa človek blíži k Hotelu Park Inn Danube od Slovenského národného divadla, niečo mu tu nesedí. A nemusí byť ani vyštudovaný architekt či urbanista. Ide najprv cez Hviezdoslavovo námestie a užíva si jedno z najkrajších verejných priestorov v Starom Meste. Nie je to žiadny legoland pre turistov, ale príjemné miesto, kde stále cítiť pozostatky atmosféry z bývalého korza. Môžete tu stretnúť známych, posedieť v kaviarni, užiť si bohémsku atmosféru okolo sídla výtvarnej akadémie, posedieť na lavičke v tieni stromov či zájsť do kultového kina Mladosť.
„V Hoteli Danube, pár krokov od Devína, si urobili v deväťdesiatych rokoch sídlo mafiáni či rýchlokvasené celebrity, akou bola Nora Mojsejová.“
A na konci námestia, tam, kde sa už črtá frekventovaná cesta a most, nešťastne oddeľujúce centrum od Podhradia, je zrazu budova, ktorá tu zjavne nezapadla. A čím je staršia, tým viac z nej kričí lacnota a nekvalita. Aj laikovi je čudné, prečo vzácny priestor pred hotelom, ktorý mohol prepájať hotel s námestím, zaberá parkovisko. V obyčajný letný deň je na ňom taký ruch, že si človek musí dávať pozor, aby ho neprešlo auto. Komplikovaný prejazd spôsobuje zápchu, vodiči na seba trúbia a vulgárne si nadávajú. Nie je to miesto, kde túžite dlhšie pobudnúť. Vonkajšia terasa, ktorá je orientovaná k mostu a Hradu, je už prázdna. Pri hlavnom vchode púta pozornosť obchodík s lacnými suvenírmi, nie, ani matriošky nechýbajú. A návštevník utrpí ešte ďalší šok, lebo priamo v hotelovej hale sa musí uhnúť segwayu. Tak je to tu zariadené, že sa na tomto čudnom dopravnom prostriedku chodí až dnu, keďže požičovňa segwayov je oproti recepcii. Niektoré prevádzky v predajniach na prízemí sú už prázdne. Hotel Danube má svoje dni zrátané.
Stačí však, aby človek prešiel pár krokov a zrazu stojí pred iným hotelom. Nenápadnejším, striedmejším, ale Bratislavčanmi milovaným i rešpektovaným už celé desaťročia. Hotel Devín v roku 1949 navrhol skvelý slovenský architekt Emil Belluš. Historici architektúry uvádzajú, že Belluš chcel týmto projektom vyjadriť lojalitu k novému ľudovodemokratickému režimu (no možno preto, aby mu komunisti dali potom pokoj). Projekt hotela mal byť dokonca akousi poctou k IX. zjazdu Komunistickej strany Slovenska. Lenže výsledok ešte nemal so socialistickým šlendriánstvom veľa spoločného. Kvalitné materiály, poctivá práca remeselníkov a talent architekta prepojený so skúsenosťou sú zodpovedné za dielo, pri ktorom sa často používajú prívlastky ako prominentné, nadčasové, elegantné, charizmatické, kultové.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.