Kritické reflexie azylového práva

pri snahe reflektovať a pochopiť akúkoľvek spoločenskú realitu, ktorá sa premieta v odbornom či inom pojmosloví, je potrebné si vopred zadefinovať a bližšie vymedziť predmet skúmania. Problematika pojmu azylové právo spočíva nielen v jeho obsahovej a významovej šírke (medzinárodné/európske/národné – azylové právo), ale predovšetkým vo fakte, že samotný pojem „azyl“ dodnes nepozná svoju legálnu definíciu. 1 Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné spresniť, že článok bude kriticky reflektovať predovšetkým slovenské azylové právo ako subsystém cudzineckého práva.

Ťažiskový predmet skúmania bude tvoriť nielen Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ktorá v čl. 53 uvádza, že ...Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd, ale aj zákon č. 480/2002 Z. z. (ďalej len „zákon o azyle“ alebo „predmetný zákon“), ktorý nahradil v mnohých ohľadoch zastaraný zákon č. 283/1995 Z. z. o utečencoch. 2 Opomenúť nemožno ani množstvo medzinárodných zmlúv (dohovorov), sukcesiou ktorých sa Slovenská republika po zániku Československej socialistickej republiky zaviazala k snahe o priblíženie k medzinárodnému štandardu azylového práva.

Ako príklad možno uviesť Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 (Ženeva) spolu s neskôr pripojeným Protokolom, týkajúcim sa právneho postavenia utečencov z roku 1967 (New York) 3, ktoré s „Dublinským systémom“ (Dublin I.,II. a III.) dodnes tvoria jeden z pilierov medzinárodného azylového práva. Od roku 2004, v ktorom sa Slovenská republika stala súčasťou Európskej únie, k vyššie uvádzaným prameňom práva pribudli aj sekundárne akty orgánov Európskej únie (predovšetkým nariadenia a smernice).

Vzhľadom na rozsahové možnosti odborného článku nie je možné venovať pozornosť celému spektru problémov, ktoré sa v súčasnej – extrémne kritickej – dobe vyplavujú na povrch. Práca sa preto z uvedeného dôvodu pokúsi v krátkosti zhodnotiť vývoj azylového práva v podmienkach Slovenskej republiky. Následne sa zamiera na dva najkritickejšie úseky samotného azylového konania. V článku bude kriticky pertraktovaný dôležitý, no zároveň problematický (1) princíp non-refoulment (zákaz navrátenia), ako aj téma (2) (ne)udeľovanie azylu, resp. doplnkovej ochrany. 4

Domnievame sa, že v každej z vyššie uvádzaných fáz možno vidieť neuralgický bod slovenského azylového práva. Úlohou a cieľom predloženej práce avšak nie je len konštatovať a kriticky hodnotiť stavde lege lata. Ambíciou práce je ponúknuť aj úvahy de lege ferenda, ktoré by mohli prispieť k efektívnejšej aplikácii a neskoršej realizácii azylového práva v praxi.

od teórie k praxi

Zatiaľ čo v prvej polovici 20. storočia žiadali o azyl v Európe prevažne obyvatelia krajín východnej Európy, v súčasnosti štatisticky jednoznačne prevažujú obyvatelia krajín mimo európskeho kontinentu.5 Spolu s vytvorením Schengenského priestoru v roku 1985 preto bola nastolená otázka, ktorá krajina bude príslušná posúdiť žiadosť o azyl. Odpoveďou na položenú otázku bolo prijatie Dublinského dohovoru v roku 1990 (platnosť pre členské štáty EÚ nadobudol až v roku 1997). 6Tento, zjednodušene povedané, určil povinnosť posúdiť žiadosť o azyl štátu, ktorý s utečencom prišiel do kontaktu ako prvý (obyčajne nelegálnym prekročením hranice). 7 Na úrovni Európskej únie problematiku bez väčších zmien upravilo nariadenie Rady (ES) 343/2003, nazývané aj Dublin II. 8 Novinkou bolo zriadenie systému Eurodac slúžiaceho na registráciu odňatých daktyloskopických odtlačkov, čím má prísť k zefektívneniu „Dublinského systému“. 9

Z logiky veci vyplýva, že koncepcia „Dublinského systému“ kladie enormnú záťaž na hraničné, predovšetkým južné krajiny Schengenského priestoru. 10 Praktickú neschopnosť týchto štátov regulovať dennodenné niekoľkotisícové nápory utečencov ukázali udalosti posledných mesiacov. Jedným dychom však treba dodať, že podobný krízový scenár v obsahu svojich ustanovení predvída smernica Rady 2001/55/ES. 11

Táto, zo strany členského štátu požaduje poskytnutie dočasnej ochrany, pod ktorou rozumie ...postup výnimočného charakteru na to, aby v prípade hromadného prílevu alebo bezprostredne hroziaceho hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, bola takýmto osobám poskytnutá okamžitá a dočasná ochrana, najmä ak existuje riziko, že azylový systém nebude schopný zvládnuť takýto prílev bez nepriaznivých účinkov na jeho efektívne fungovanie, v záujme osôb, ktorých sa to týka a ostatných osôb, ktoré žiadajú o ochranu. 12

Dňa 22. septembra 2015 v súlade so znením predmetnej smernice (čl. 5 ods. 1 a 2) prijala Rada Európskej únie kvalifikovanou väčšinou hlasov návrh Európskej komisie na prerozdelenie 120 000 utečencov medzi členské štáty Európskej únie. Slovenská republika na základe uvedeného rozhodnutia mala prijať 802 utečencov. 13 V tejto súvislosti nám nedá neupozorniť na zmätočnú a mnohokrát scestnú informovanosť verejnosti nielen zo strany médií, ale aj zo strany samotných ústavných činiteľov. Ako je v odborných kruhoch známe, kvótové rozdelenie žiadateľov o azyl malo slúžiť na rýchlejšie a efektívnejšie vybavenie žiadostí o azyl. Zo strany členského štátu nemalo ísť o samotné (automatické) poskytnutie azylu. Jednalo sa teda o procedurálnu záležitosť, z vopred neurčitým výsledkom, ktorá by pomohla odbremeniť predovšetkým pobrežné členské štáty ako Grécko a Taliansko. Aj napriek tomu Slovenská republika „kvóty“ odmietla.