.u niektorých môže takéto sviatočné pozastavenie sa viesť k frustrácii a pocitom existenciálnej prázdnoty. Práve im zasvätil svoje životné dielo legendárny rakúsky psychiater a neurológ Viktor Frankl.
Existenciálne vákuum vyvolávajúce závislosti, odcudzenie medzi ľuďmi, vzrast agresivity a neuróz nadobudlo v uplynulom storočí priam pandemické rozmery. Mnohí si neustále kladieme otázku, aký význam má náš život a aké je naše miesto v tomto svete.
Rakúsky psychiater Viktor Frankl je zakladateľom psychoterapeutického smeru známeho ako logoterapia (z gréckeho „logos“ – „zmysel“, ale aj „slovo“ či „pojem“), ktorý vidí človeka v prvom rade ako bytosť túžiacu po zmysle.
Vo svojich knihách dáva originálne odpovede na odveké existenciálne otázky ľudstva. Ukazuje, ako každý z nás môže svoj vlastný zmysel nájsť, pričom jeho prístup presahuje hranice psychológie a úzko sa dotýka filozofie i náboženstva.
plody Viedne
Viktor E. Frankl (1905 — 1997) je príkladom vedeckého génia, akých Viedeň v prvých rokoch 20. storočia produkovala doslova v masovom meradle. Je otázne, do akej miery si to my na dnešnom Slovensku uvedomujeme a do akej miery to vôbec doceňujú súčasní Rakúšania, ale pred sto rokmi sa doslova za rohom, v hlavnom meste habsburskej monarchie, nachádzalo centrum spoločenských vied, aké nikde vo svete nemalo páru.
Keďže však vtedajšia intelektuálna a umelecká Viedeň bola z väčšej časti súčasne Viedňou meštiackou a židovskou, tento tvorivý kvas z obdobia fin de siècle nemal šancu prežiť dve svetové vojny, hospodársku krízu s hyperinfláciou, ktorá zlikvidovala rakúsku strednú vrstvu, a samozrejme, ani nástup nacizmu.
Spomenuté príboje dejín takmer pohltili aj Frankla. Jeho otec, úradník na rakúskom ministerstve sociálnych vecí, pochádzal z okolia Brna a matka bola zo starobylého pražského židovského rodu s rodokmeňom siahajúcim až do 11. storočia. Medzi jej predkami možno nájsť aj rabína Löwa, významného náboženského mysliteľa, ku ktorému sa viaže legenda o Golemovi.
Frankl si už počas štúdia na gymnáziu začal dopisovať so zakladateľom psychoanalýzy Sigmundom Freudom. Na vysokej škole sa zase zoznámil s otcom individuálnej psychológie Alfredom Adlerom. Mladý psychiater Frankl sa vydal diametrálne odlišnou cestou a je niekedy označovaný aj za predstaviteľa „tretej viedenskej školy psychoterapie“.
Tézu, že človek hľadá v živote predovšetkým zmysel, rozvinul Frankl pomerne skoro a v medzivojnovom období ju mal možnosť ďalej rozpracovať ako psychiater špecializujúci sa na pomoc depresívnym a samovražedným pacientom. No jeho vlastné myšlienky mali zažiť vážny krst ohňom počas holokaustu.
psychológ prežíva koncentrák
Na jeseň roku 1942 bol Frankl spolu so svojou ženou, bratom a rodičmi deportovaný do Terezína. Postupne si prešiel aj Osvienčim a Dachau. Z celej rodiny okrem neho prežila len sestra Stella, ktorá včas emigrovala do Austrálie. Frankl sa po oslobodení vrátil do Viedne a v priebehu dvoch týždňov napísal svoju najslávnejšiu knižku s názvom A napriek tomu povedať životu áno s podtitulom: Psychológ prežíva koncentračný tábor. Stal sa z nej bestseller, ktorého sa predalo 9 miliónov kusov (ovplyvnila i bývalého pápeža Benedikta XVI.).
Frankl sa v nej nesústreďuje ani tak na vykresľovanie každodennej hrôzy a série drobných náhod až zázrakov, vďaka ktorým ľudia v koncentrákoch zostávali nažive, a ktoré obvykle tvoria gros obsahu literatúry o holokauste. Skôr sa snaží objektívne opísať vnútorné prežívanie a psychický svet väzňov.
Rozprávačský odstup a objektivizácia, o ktoré sa Frankl usiluje, možno vykladať aj ako jeho snahu spracovať vlastné traumatické zážitky a v konečnom dôsledku dať zmysel prežitému utrpeniu tým, že sa aspoň prostredníctvom knižky pokúsi o ňom povedať ľudstvu. Kniha však v žiadnom prípade nie je chladná. Naopak, Frankl je lekár s veľkou empatiou. Priznáva, že snaha väzňov udržať sa pri živote často viedla k sebeckým vzájomným konfliktom, v ktorých víťazili najbezohľadnejší a dospieva k záveru, že „tí najlepší z nás sa nevrátili“.
„Duchovný život posilňoval väzňa, pomáhal mu prispôsobiť sa, a tým zvyšoval šance na prežitie.“
Pre súčasníka je čítanie knihy o holokauste, ktorú napísal psychológ, veľmi inšpirujúce, pretože čitateľ má možnosť konfrontovať si s väzňami vlastný duševný svet, v ktorom ho neraz trápia problémy javiace sa ako banálne v porovnaní s každodenným bojom o holý život v koncentračnom tábore.
Aj vďaka tomu bola Franklova kniha po vojne veľmi populárna medzi trestancami. Keď raz prednášal väzňom v americkej väznici San Quentin, jeden z jeho poslucháčov povedal: „Psychológovia sa nás ustavične vypytovali na naše detstvo a na zlé veci z minulosti. Stále len minulosť – to je ako mlynský kameň na našom krku. Ale Frankl hovoril o tom, čo ešte môžeme urobiť. Dokonca vo väzení. Mnohí z nás totiž už nikdy nechceli počúvať, čo hovoria psychológovia. Ja som prišiel len preto, lebo som počul, že on sám bol kedysi väzňom.“
časovo neobmedzené provizórium
Prvou reakciou každého väzňa po jeho vstupe do koncentračného tábora je šok. Ten sa, vzhľadom na miesto a okolnosti, môže prejaviť aj veľmi extrémne. V nenormálnej situácii je totiž nenormálna reakcia znakom normálnosti. Alebo, ako povedal Lessing: „Kto nad istými vecami nestratí rozum, ten nemá čo stratiť.“ Postupne však trýznivá každodennosť spôsobuje, že človek vnútorne odumiera a upadá do apatie.
Hrôza, ktorej je svedkom, v ňom prestáva vyvolávať citovú odozvu. Zľahostajnie a jeho duševný život sa obmedzí na istý primitívny stupeň, v ktorom sa všetko točí okolo jedinej záležitosti: potravy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.