V roku 2008 sa mu ako šéfovi New York University podarilo ukončiť najúspešnejšiu fundraisingovú kampaň v histórii vyššieho vzdelávania, keď za sedem rokov získal viac ako 3 miliardy dolárov. Navštívil Slovensko, pretože ho na stretnutí v Abú Zabí očaril Peter Hadvab, absolvent Gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Chcel vidieť školu, z ktorej šikovný Slovák vyšiel. John Sexton.
americký teológ Richard Niebuhr napísal, že najdôležitejšia vec, ktorú sa o inom človeku môžete dozvedieť, je jeho svetonázor. Aký je ten váš?
Najviac ma v uvažovaní o svete ovplyvnil jezuitský filozof, teológ a vedec Teilhard de Chardin. Z môjho pohľadu teda ľudstvo smeruje – dúfajme že v súlade – k dosiahnutiu naozajstného človečenstva. Aby som použil priamo Teilhardove slová, smerujeme k novému stupňu, ku kritickej hranici ktorá predstavuje vstup do sveta ľudských možností, ktoré sú predznačené a ilustrované vo svetle Krista. Mám teda veľmi kresťanský svetonázor, čo však neznamená, že som kresťanský triumfalista, skôr viac ekumenicky zameraný. Môj svetonázor zahŕňa všetky spirituálne výdobytky a smeruje k bodu Omega, ako to nazval Teilhard. Ide v duchovnom zmysle o ďalší stupeň ľudskej evolúcie. V širokom zmysle to nazývam komunita komunít.
čo to vlastne je tá „komunita komunít“?
V prvom rade chcem ujasniť, že neočakávam dokonalosť, pretože absolútna dokonalosť podľa mňa na tomto svete nie je. Konkrétnou ilustráciou komunity komunít však môže byť mesto New York. New York je predobrazom toho, čo by mal byť celý svet. Čo tým myslím? V New Yorku žijú vedľa seba všetky krajiny sveta, keďže tam žije viac ako 40 percent ľudí, ktorí sa narodili mimo Spojených štátov. New York je miniatúra celého sveta. Keď sa ponoríte do jeho ulíc, stretnete skupiny ľudí so všetkými možnými hodnotami, jazykmi, hudbou, modlitbami či jedlom. A keď sa ich opýtate, kým sú, odpovedia, že sú Newyorčania (I am New Yorker).
„Nikdy som nemal veľký záujem stať sa prezidentom New York University, prosto sa mi to stalo.“
je to vo veľkých európskych mestách azda inak?
Raz som sa s lídrom jednej európskej krajiny rozprával práve o New Yorku a jeho čare a špecifickosti. On mi zrazu hovorí: Vieš, v mojej krajine (nehovoril o Turecku), sú členmi parlamentu aj ľudia, ktorí sa považujú za Turkov. Sú tureckou skupinou v mojom parlamente. New York je oproti tomuto príkladu napomenutím a nádejou. Keď ste sa ma však pýtali na môj svetonázor, hovorím o progrese ľudstva ako takého, keď hovorím o tomto svete. Ale pod tým sa nachádza nevyjadriteľné a neartikulovateľné duchovné presvedčenie, že naše životy majú zmysel. Nielen v progrese, ale v nejakom osobnom zmysle. Je to niečo, čo mi hovorí, že nie sme len časťami motýlieho efektu. Niečo, čo vnímam cez veci ako láska či krása.
čo je teda silou, ktorá vás ženie dopredu?
Myslím, že tá sila vyplýva skôr z lokálnej úrovne. Moja rodina, moja žena. Na konci dňa je tou hnacou silou láska. Viete, nikdy som nemal veľký záujem stať sa prezidentom New York University (NYU). Je to niečo, čo sa mi prosto stalo. Vedeniu univerzity trvalo štyri roky, aby ma presvedčili, aby som tú funkciu zobral. Potreboval som sa presvedčiť, že to za to stojí, že to je pre mňa užitočný život. Pýtal som sa: Prečo by práve táto funkcia mala najviac využívať moje talenty? A v istom bode som nadobudol presvedčenie, že NYU môže byť silný a jedinečný nástroj v službách môjho pohľadu na svet. Nikdy som sa však nezamiloval do fenoménu, ktorý môj syn nazval „pravá strana od čiarky“ – teda John Sexton, čiarka, prezident New York University. A bolo veľmi ľahké odísť odtiaľ, lebo som odovzdal NYU všetko, čo som vedel, a teraz nastal čas využiť zvyšný čas života, ktorý mám, iným spôsobom.
nečelíte niekedy námietke, že myšlienka vytvorenia komunity komunít je príliš naivná?
V prvom rade, idea ekumenizmu či komunity komunít, nie je moja. Venoval sa jej Teilhard, pápež Ján XXIII., Gordon Brown a ďalší. Ja som len nástrojom. A musím povedať, že na túto ideu reagovala pozitívne väčšina ľudí, a zaujala aj stovky akademikov z NYU. Samozrejme, čelil som aj odporu. Väčšina dôvodov pre mňa nebola presvedčivá, iné si prosto žiadali viac vysvetlenia. Niektorí sa napríklad obávali, že rozšírenie NYU do celého sveta zníži kvalitu univerzity. Znelo to síce ako rozumná námietka, ale ľahko sa ukázal opak. Na univerzite v Abú Zabí získalo prestížne Rhodesovo štipendium osem ľudí už v prvom ročníku študentov, ktorí končili štúdium. V New Yorku sme mali 8 držiteľov Rhodesovho štipendia za celú históriu školy. Teraz už nikto argument o znižovaní kvality nevytiahne. A treba dodať, že odpor nikdy nemôže byť dôvodom na to, aby sme niečo nevyskúšali.
takže žiadna naivita?
Viac, ako tvrdenie, že myšlienka vytvorenia komunity komunít a teda aj môj svetonázor sú naivné, by som prijal námietku, že sú romantické či idealistické v zmysle, že im v ceste stojí veľa prekážok. Ale viete, čo sú Pascalove váhy? Podľa Pascala všetci ľudia vo svojich životoch vsádzajú buď na to, že Boh existuje, alebo že nie je. Rozumnejšie je však vsadiť na možnosť, že existuje, lebo človek na rozdiel od druhej možnosti menej stratí. Preto sa aj v mojom prípade pýtam: čo je lepšie? Vsadiť proti progresu ľudstva? Alebo si radšej povedať, že urobím, čo je v mojich silách, a uvidíme, čo to dá?!
Gymnázium C. S. LewisaJohn Sexton strávil niekoľko hodín na Slovensku so študentami Gymnázia C. S. Lewisa.
ako šéf univerzity ste museli dohliadať aj na slobodu akademickej diskusie. Nestal sa vám prípad ako minulý rok v Oxforde, kde časť liberálne zmýšľajúcich študentov zabránila diskusii o potratoch?
Mám k tomu len jednu vetu: univerzita musí byť posvätné miesto, kde prebieha nefalšovaná súťaž ideí. Úlohou prezidenta či dekana je zabezpečiť, aby bol tento priestor chránený a nemá to nijakú výnimku.
jednou z najväčších výziev univerzít súčasnosti je to, ako na nich vytvoriť komunitu. Ako ste to riešili vy?
Naša NYU je obzvlášť zaujímavý príklad dobrej komunity. Ľudia si totiž často nesprávne zamieňajú komunitu a jednoliatosť, homogénnosť. A ja som si ešte pred 11. septembrom 2001 začal uvedomovať (za prezidenta univerzity ma menovali v máji 2001), že máme v tomto meste špeciálnu šancu tvoriť komunitu, pretože New York je tým, čo som povedal predtým. Na rozdiel od obrovskej Columbia University, ktorá je v rovnakom meste, nemáme celistvý kempus, naše budovy nie sú nevyhnutne v jednej lokalite. Sme prosto v meste aj mimo mesta. Sme v aj mimo najkomplexnejšieho mesta na svete.
Keď teda prezentujeme komukoľvek, kto chce s nami pracovať – akademikom, študentom, zamestnancom – čo môžu získať mimo vzdelania či práce, je to toto: naučíte sa, ako tvoriť komunitu tvárou v tvár zložitosti. Metafora, ktorú používame, sú dokonalé hodiny. Viete v nich identifikovať všetky časti, ale spájacie prvky, ktoré vytvárajú celok, sú len niektoré časti. Táto metafora platí pre New York a pre celý svet. A práve my sa snažíme už od začiatku budovať vyšší stupeň komunity: komunitu komunít. Študentom, akademikom a personálu hovoríme: nechoďte k nám, ak neprijímate výzvu tvoriť spájajúcu komunitu.
ako to presne robíte?
Na praktickej úrovni to robíme mnohými spôsobmi. Napríklad máme na internátoch 80 takzvaných výskumníckych poschodí. Každé z nich má vlastnú tému, študenti sa tam stretávajú a tvoria komunitu. Téma nikdy nie je založená na tradične rozdeľovacích prvkoch, ako je rasa či náboženstvo. Jednou z nich je puzzle, inou scrabble alebo jazz. A žijete na jednom či dvoch poschodiach internátov s kamošmi, ktorí majú radi jazz, je to skvelé. Ale zároveň je hanbou, ak sa nikdy nepresuniete napríklad zo scrabble ku krížovkárom. Presunom k iným partiám sa učíte zručnosti spájania s inými ľuďmi. A opakujete to znova a znova. Týmto spôsobom sa naučíte, ako sa dá fungovať v zložitej komplexnosti komunít univerzity, mesta a sveta.