skúsme si na chvíľu predstaviť túto scénu: dívam sa pred seba a vidím rôzne veci, ukazujú sa ako nejaké obrazy, javia sa mi nejako. To, či reálne existujú, alebo či sú len mojou fantáziou, je zatiaľ nerozhodnuté.
A teraz si predstavme čosi iné: snívam; opäť sa mi ukazujú obrazy, zdajú sa byť počas snenia reálne. Bez ohľadu na to, či spím a snívam, alebo či som bdelý, moje vedomie narába s nejakými obrazmi, o ktorých existencii zatiaľ neviem rozhodnúť. Možno sú, možno nie sú reálne. Ako medzi nimi rozlišovať? Jediný záchytný archimedovský bod, ktorý je pre mňa istotou, spočíva v tom, že ak by to aj všetko bolo iba snom a fikciou, jedna vec musí ostať reálnou: to, že som snívajúca bytosť, že existujem (reálne existujem) ako snívajúce vedomie.
Cogito, s ktorým prišiel René Descartes, nie je teda len ono „myslím“, ale takisto aj „snívam“, „predstavujem si“, skrátka, som reálnym subjektom nejakého diania (bez ohľadu na to, či to dianie je, alebo nie je reálne). To je jediná istota, o ktorú sa môžem oprieť, ak chcem začať na zaistenej pôde.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.