v čase, keď v maďarskom záchytnom tábore pre utečencov hrozila v uplynulom roku humanitárna katastrofa, každý deň na toto miesto prichádzal na svojom aute z Budapešti tajomný muž, aby pomohol aspoň tým, že čistil záchody. Upozornil na neho v jednom rozhovore profesor Vladimír Krčméry, ktorý ako lekár, zriaďovateľ a bývalý rektor Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, aktívny v mnohých projektoch v rozvojových krajinách, nemohol chýbať ani pri najväčšej európskej humanitárnej kríze od konca 2. svetovej vojny.
Na otázku novinára, či ho niečo dojalo, profesor Krčméry odpovedal: „Áno, plakal som od radosti nad niečím, na čo nezabudnem do smrti. Po vyše mesiaci a pol priviezli Maďari toalety. Po prvom vlaku nimi prešli stovky ľudí a vyzerali skutočne hrozne, všetko z latrín vytekalo. Bol hmlistý deň a zrazu sa z hmly vynorila impozantná postava, vyše dvojmetrový muž, mohutný starec, sivé vlasy, hustá dlhá brada.
V rukách mal vedrá, metly, handry. Prišiel k záchodom a jeden po druhom trpezlivo a mlčky vyše dve hodiny čistil. Nedalo mi, išiel som za ním k starej colnici v Hegyeshalome, že mu poďakujem. Lámanou maďarčinou som sa o to pokúsil a on mi po anglicky odpovedal. Bál som sa ho spýtať, kto je, aby mi nepovedal s Ježišom: Ja som, kto som. Nakoniec som o sebe povedal, že som miestny údržbár, udržujem zdravotné stredisko a spýtal som sa ho, kto je.“
Tým tajomným mužom bol Gábor Iványi, farár evanjelickej metodistickej cirkvi a rektor Vysokej školy J. Wesleyho v Maďarsku.
pán rektor, ako vnímate slová profesora Krčméryho, ktorý o Vás povedal: „Taký veľký skutok pokory a zmysluplnej, hygienickej práce som nikdy v živote nezažil. Zapôsobilo to na mňa veľmi pozitívne, že som spoznal takú veľkú osobnosť evanjelickej cirkvi. Spomenul som si na slová Matky Terezy – robte malé skutky, ale s veľkou láskou. Tento farár urobil pre zdravotníctvo viac ako ja...“
Hneď na začiatku musím odmietnuť milé preháňanie profesora Krčméryho, veď pomáhanie je podľa mňa našou prirodzenou ľudskou povinnosťou. Na druhej strane si zase myslím, že Božia vôľa, ktorá sa prejavila v tom, že Boh nás stvoril na svoj obraz, znamená, že sa v našich pozemských skutkoch odzrkadľuje Jeho skutočnosť, vôľa a inšpirácia.
o problémoch s utečencami, závislými od pomoci dobrovoľníkov, vieme všetci, niektorí sa nanajvýš podieľali na zbierke šatstva alebo pomohli finančne. No vy ste chytili vedro a handru, šli ste priamo do epicentra krízy. Čo vedie farára, rektora vysokej školy, aby začal pomáhať práve týmto spôsobom?
Verím, že keď sa vo svete objaví hocijaká ľudská núdza, každý z nás musí urobiť to, čo je v jeho silách. V kostole, kde teraz pôsobím ako duchovný, máme zvyk, že sa každú nedeľu modlíme za rôzne individuálne problémy alebo za veci, ktoré ľudia vidia v médiách a považujú ich za dôležité.
Tak z týždňa na týždeň zapaľujeme sviečku za život alebo na pamiatku pre nás neznámych obetí prírodných katastrof alebo vojen, modlíme sa za Božiu pomoc a za to, aby tí, ktorí majú možnosť niečo s tým urobiť, boli ochotní a mali odvahu to všetko zrealizovať. Ale keď naši bratia utečenci putovali po uliciach nášho mesta, v rámci našich hraníc alebo po území európskej spoločnosti, bolo pre nás prirodzené, aby sme aktívne spolupracovali a urobili všetko, čo nám dovolili naše finančné možnosti, ľudskosť a konkrétny fyzický stav.
snažíte sa ľuďom na úteku pomôcť aj iným spôsobom?
Za ten čas, kým sa utečenci zdržiavali v Budapešti, resp. v Maďarsku, jedáleň našej Vysokej školy Johna Wesleyho pre formáciu duchovných im pravidelne varila 600 až 800 porcií teplého jedla, ktoré sme vozili viaceré týždne na rôzne miesta vo vyradených vojenských termoskách, kúpených za pár centov. Takisto sme vozili mlieko, vodu, chleba, maslo, syr, ovocie, lieky, sunáre a predmety ako plienky, dojčenské fľaše, stany, spacáky, deky, šaty a izofólie nielen na hraničné priechody, ale aj na zberné miesta v Srbsku, Chorvátsku a Slovinsku. Presvedčili sme sa, že úrady nedokážu zabezpečiť ani také základné potreby, ako sú záchody, a preto sme objednali na hraničné priechody s Chorvátskom aj Rakúskom po 20 mobilných záchodov a zabezpečili sme aj ich upratovanie.
angažovali ste sa v sociálnej oblasti už aj predtým?
Sociálnej práci sa venujem už dlho. Už v časoch pred veľkým východoeurópskym prevratom, som od 70. rokov pracoval ako pomocný duchovný v najchudobnejších obciach Maďarska. Tam som sa stretol so sociológmi, s ktorými sme založili Nadáciu pre podporu chudobných. Vtedy sa to považovalo za opozičnú aktivitu. Na konci 80. rokov založila naša cirkev charitatívny spolok Ochrana, ktorý dodnes podporuje chudobných, hendikepovaných a starých ľudí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.