Radikálna scéna ožíva

Článok bol uverejnený 27. júna 2015, v čísle 27/2015. Marián Kotleba a jeho strana, sa v sobotu 5. marca so ziskom viac ako ôsmich percent dostali do parlamentu. Aký je prienik medzi radikálmi, pravicovým extrémizmom a Kotlebom?

.podujatie, na ktoré prišlo viac ako 5 000 demonštrantov, zorganizovali ľudia, ktorých mená sa dovtedy v takzvanej slušnej spoločnosti nepatrilo vyslovovať nahlas. A celá akcia odrazu postavila elity, aktivistov a médiá pred novú úlohu: vysvetliť verejnosti, kto tí radikáli vlastne sú a o čo im ide.

Otázka znie, či to vôbec elity, aktivisti a médiá tušia. Dlhoročný falošný obraz o nízkom volebnom výtlaku týchto zoskupení sa v ostatných mesiacoch začal rozpadať.

Kým v deväťdesiatych rokoch ich agendu dokázali prevziať a čiastočne neutralizovať Slovenská národná strana a HZDS, neskorší pokus Smeru o odlákanie tohto druhu voličov bol už menej úspešný. Definitívnym potvrdením toho, že tieto strany stratili schopnosť osloviť čoraz radikálnejšie naladeného voliča, bola prehra kandidáta vládnej strany Vladimíra Maňku s radikálom Mariánom Kotlebom v župných voľbách.

Po volebnej noci sa šokovaná krajina prebudila do úplne novej situácie: Zvíťazil človek, ktorý nikdy nemal ďaleko k facke a jeho protirómska rétorika pravidelne testovala hranice trestného zákona. Tak, ako niekoľkokrát predtým, bola aj tentoraz reakcia väčšinovej spoločnosti ukážkovo hlúpa.

Namiesto toho, aby sa elity a médiá konečne pokúsili poctivo analyzovať skutočné príčiny rastúcej podpory radikálnych hnutí, uspokojili sa s ostentatívnym odmietnutím a odsúdením Kotlebových voličov. Niežeby mnohí z nich skutočne neinklinovali k totalitárnym praktikám – no iba málokto sa pýtal, prečo je to tak.

zakázať a obmedziť

Spoločnosť sa v obrannom reflexe začala sebauspokojovať mýtom, že zvolenie Kotlebu bolo len akýmsi vychýlením, omylom, či dokonca sofistikovaným varovaním vláde, aby začala viac myslieť na voličov. Po župných voľbách v Bystrici sa komentátori predbiehali v snahe dokázať, ako veľmi Slovensko zhnedlo, čo všetko, koho a kde treba zakázať, obmedziť a prinútiť. Postupne si však na Kotlebu v úrade zvykli a našli si iné témy.

Neskoršie zvolenie Andreja Kisku za prezidenta bolo pre tých istých mužov dôkazom, ako veľmi sme pokrokoví a dokážeme sa vyrovnať so svojou neslávnou minulosťou. Nebyť sobotňajšej demonštrácie, na tikajúcu časovanú bombu v podpalubí by si nikto nespomenul. Ibaže znova vybuchla a zrazu sa opäť ozývajú hlasy po blokáde, neutralizácii, odmietnutí a treste. Nejaké použiteľné riešenie? Ani náznak. Len tvrdenie, že extrémisti nepatria do médií a slušnej spoločnosti. V poriadku, ale čo teda s nimi?

Slepým miestom tohto postoja je údajne hroziaci rast preferencií týchto ľudí, vďaka čomu sa dostanú do hlavného prúdu. Zástancovia mediálnej blokády si neuvedomujú, do akých obludných rozmerov dokázal tento problém vyrásť bez akejkoľvek pozornosti a podpory zo strany mainstreamu. Je úplne naivné si myslieť, že táto scéna rastie čítaním kritických článkov a konfrontačných rozhovorov v štandardných médiách.

Robert Tappert/SITA20. jún 2015: Väzby na Ľudovú stranu Naše Slovensko v radoch prívržencov pravicového extrémizmu sú len ťažko popierateľné.

Radikáli sú subkultúrou s úplne inými komunikačnými kanálmi, úplne inou dynamikou vývoja, ktorú živia úplne iné zdroje, ako sú celoštátne noviny a časopisy. Tvoria samostatný paralelný svet a nekonfrontovať ich v mainstreame prináša jediné – že bežní občania sú vždy raz za čas vystavení akútnemu šoku, lebo niečo také nečakali. Čas medzi dvoma šokmi však trávia aj zásluhou namyslených a lenivých médií sladkým bezvedomím, lebo ak o niečom neviem, tak to neexistuje.

Médiá si nechcú špiniť ruky kontaktom s nahnednutou subkultúrou v naivnej predstave, že namiesto opisu ošklivej reality tú realitu vylepšia. Výsledkom tejto geniálnej stratégie je však nebývalá konsolidácia a 5 000 na všetko pripravených mladých mužov na Námestí SNP a nepekná budúcnosť.