iba málo udalostí má v našej historickej pamäti také výsadné miesto ako Mníchovská konferencia. Tá udalosť je zdrojom nespočetných špekulácií o tom, či sme sa mali brániť a či bolo vydanie Sudet pod nátlakom západných mocností výrazom Benešovej zbabelosti, alebo jeho štátnického umu.
No čo ak tieto dilemy a otázky iba zastierajú niečo podstatnejšie a znepokojivejšie? Aby sa ukázalo, že s Mníchovom je to možno celkom inak, treba v skratke opísať vývoj, ktorý mu predchádzal.
„Krátko po anšluse sa ukázalo, že medzinárodné garancie nemajú veľkú cenu.“
Keď vďaka víťazstvu štátov Dohody (Veľká Británia, Francúzsko, USA a Taliansko) v prvej svetovej vojne vzniklo Československo, boli tieto štáty určujúcou silou, ktorej mohli Slováci a Česi ďakovať za ich politické a národné oslobodenie. Naša prozápadná orientácia bola dokumentovaná aj tým, že v Prahe pôsobili francúzski vojenskí pridelenci, ktorí ovplyvňovali vojensko-strategické rozhodnutia československej armády. Práve tu je príčina prevzatia francúzskych obranných doktrín Československom pri budovaní mohutných pohraničných pevností.
Cieľom československého pevnostného systému bolo zdržať ofenzívu nemeckých armád, čím by sa umožnil ústup nášho vojska na územie Slovenska. Vďaka tomu by sa podstatne skrátil front, ktorý by bolo treba brániť.
Tieto obranné plány však po „anšluse“ Rakúska fatálne zastarali. Nielenže sa ukázala neochota západných mocností intervenovať proti posilneniu moci Nemecka v regióne, ale obsadenie Rakúska znamenalo aj akútne nebezpečenstvo vpádu nemeckých vojsk z juhu, a to cez hranicu, ktorá nebola vôbec chránená. Tým sa de facto znemožnil strategický ústup našich armád na územie Slovenska. Jedinou zárukou našej bezpečnosti zostali medzinárodné záväzky Francúzska a Sovietskeho zväzu a spojenecké zmluvy s Rumunskom a Juhosláviou (Malá dohoda).
mníchovská konferencia
Krátko po anšluse sa ukázalo, že medzinárodné garancie nemajú veľkú cenu. Vlády Francúzska a Veľkej Británie adresovali 19. septembra 1938 Československu nótu, v ktorej požadovali odovzdať sudetské územia Nemecku. Keď sa po dlhej porade československá vláda pod vedením Milana Hodžu odhodlala tejto požiadavke vyhovieť, nastalo všeobecné pobúrenie, ktoré vyvrcholilo vyhlásením generálneho štrajku.
Masový odpor si vynútil odstúpenie vlády. Novým československým premiérom sa stal generál Syrový. V rovnakom čase obrátila kurz aj vláda Francúzska, ktorá odporučila Československu, aby sa začalo pripravovať na vypuknutie vojny. Československo vyhlásilo mobilizáciu. No tvárou v tvár hroziacemu celoeurópskemu konfliktu oznámil britský premiér Chamberlain svojmu francúzskemu kolegovi Daladierovi, že Veľká Británia len pre Československo do vojny proti Nemecku nepôjde. Daladier si uvedomil, že bez tejto pomoci je izolovaná vojna Francúzska proti Nemecku spojená s rizikom porážky.
„Štátnici sa nemajú riadiť dojímavými predstavami o heroickom prelievaní krvi tých, na ktorých čele sa ocitli.“
Východiskom bola konferencia v Mníchove. Jej deklarovaným cieľom bolo zabrániť krvavému celosvetovému konfliktu. Osud Československa sa tým spečatil. Keď sa v Prahe dozvedeli o verdikte veľmocí, nastalo zdesenie. To sa ešte znásobilo, keď nezáujmom západných veľmocí o osud ČSR posilnené Poľsko a Maďarsko vyhlásili, že i oni majú svoje oprávnené územné nároky, v mene ktorých sú ochotné vstúpiť proti Československu do vojny.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.