ešte učíte?
Už nie. Učil som 9 rokov a tento školský rok je prvý, kedy neučím.
vaši bývalí študenti vás označujú za inšpiratívneho človeka. Na hodinách ste im podávali informácie inovatívnym spôsobom a oni ich navštevovali radi. Čím to je?
Predovšetkým som mal perfektnú tému, pretože učiť spoločenské vedy znamená obrovský priestor pre zaujímavé myšlienky a príbehy z dejín myslenia. Je to oblasť, v ktorej môže učiteľ vymyslieť príbeh a jeho aplikáciu na súčasný svet. To mi vyhovovalo, mohol som sa vzdialiť od konkrétnych faktov a pomenovať svet v kontexte a v súvislostiach. Druhá vec je, že som sám pre seba objavil spôsob rozprávania príbehu z prezentácie. Asi to bolo kľúčové a som veľmi rád, že to bavilo aj niekoho iného, nielen mňa.
denník N uverejnil článok, v ktorom dejepisári Tomáš Slezák a Juraj Smatana hovoria o vyučovaní fašizmu. Zhodli sa na tom, že súčasťou problému je málo hodín dejepisu a málo hodín zameraných na 2. svetovú vojnu. Keď už sa k týmto témam študenti aj dostanú, často sa na hodinách hovorí o faktoch a rokoch, ale je málo priestoru na spoločenský kontext, ako a prečo k čomu došlo.
Pokiaľ ide o kolegov, ktorí hovoria, že je málo priestoru – je to tak. Ale je vecou každého učiteľa, aby si vytvoril svoj systém tak, aby rešpektoval štátny vzdelávací program, a zároveň niektorým veciam venoval prioritu. Nebudem sa predsa venovať 5 hodín 30-ročnej vojne, lebo to považujem v perspektíve súčasného Slovenska za menej dôležité.
Ak hovoríme, že dejiny majú svoju filozofiu a niekam smerujú, tak pre mňa sú dejiny proces, ktorý vyvrcholí vznikom právneho demokratického štátu, kde sa rešpektuje sloboda jednotlivca. Preto som učivo vyberal tak, aby sa v ňom tento proces odzrkadlil. Zdôrazňoval som obdobie 20. storočia, 2. svetovú vojnu a s ňou súvisiacu radikalizáciu spoločnosti v medzivojnovom období a tak ďalej. Samozrejme, keby sme brali do úvahy iba fakty, a nie súvislosti, takáto filozofia dejín tam nemá miesto.
Viac faktických vedomostí prvovoličov nespasí. Vidíme to na tom, že Kotlebova strana získala nad 10 % v obci, ktorá bola vyhladená počas SNP a o nich sa pravdepodobne nedá povedať, že by tieto udalosti nepoznali. Sú tam pamätné miesta, pravidelne sa to pripomína, takže problém nebude len v tom, že chýba vedomosť o 2. svetovej vojne, o holokauste, o fašistickom slovenskom štáte.
juraj Smatana upozorňoval na to, že okrem školstva hrajú vo vnímaní histórie svoju rolu aj rodina, médiá, filmy a kultúra. Ako školstvo zapadá do tohto mixu?
Je dosť pravdepodobné, že o holokauste, slovenskom štáte, antisemitizme a ďalších témach žiaci cez sociálne siete počuli už dávno predtým, ako sa o nich dozvedia na dejepise. Informačná doba, kedy človek nemusí hľadať informácie, ale ony si ho nájdu samé, spôsobuje to, že sa k mladým ľuďom dostávajú zmanipulované informácie. Sú podané presvedčivým spôsobom a poskytujú realitu, ktorá je jasná a bezproblémová.
Musíme žiakov predovšetkým naučiť orientácii v informáciách. Aby vedeli selektovať tie, ktoré sú hodné pozornosti, ktoré sa približujú pravde, a ktoré sa od nej prudko vzďaľujú. Myslím si, že internet je aj zdrojom takýchto dezinformácií a nepochopenia. Súvisí to aj s tým, že na sociálnych sieťach sa vytvára okolo človeka bublina s príspevkami podobnými tým, ktoré sa mu páčili. Tým pádom vzniká ilúzia toho, že je to mainstream, že sú to fakty. Stačí raz na facebooku olajkovať Zem a vek a človek sa nezbaví kontextovo podobných príspevkov.
ide o princíp práce s informáciami, nesúvisí to s ideologickým obsahom?
Sme schopní žiaka naučiť fakty. Popíšeme mu, čo bol holokaust, kde boli vyhladzovacie tábory, ako to celé prebiehalo, ako bol do toho zapojený slovenský štát, ktorý vyviezol takmer 70 000 svojich obyvateľov. To ten žiak odrapoce. Ale nevie nevie tieto informácie aplikovať. Nevie aplikovať všeobecnú vedomosť napríklad na skrytý antisemitizmus, ktorý produkuje Kotlebova strana. Voliči, ktorí volili Kotlebu stranu, nemajú ani šajnu o ideológii, ktorá je za tou stranou skrytá. Pritom podľa kandidátky je jasné, že je tam mnoho ľudí, ktorí sú fanúšikmi a aktívnymi prezentátormi tejto ideológie.
ako teda dejepis vyučovať správne? S dôrazom na súvislosti?
Mladí ľudia môžu mať obrovské množstvo faktických vedomostí, povedzme, že aj správnych. Ale nedokážu urobiť tú abstrakciu všeobecného poznania, že „toto je zlé“, ktorú by potom vedeli aplikovať aj na akúkoľvek inú situáciu. Tam je podľa mňa zlyhanie spôsobu, akým dejepis učíme.
Keď sa pozrieme na prírodné vedy – fyziku, matematiku a podobne –tam, keď sa človek naučí nejaký výpočet, je obrovská energia sústredená do precvičovania. Niekto mi môže vysvetliť, ako sa počíta rovnica s dvoma neznámymi, ale bez toho, aby som si to dvestokrát zopakoval a precvičil, nebudem to vedieť aplikovať v každej situácii. V dejepise stačí, že napíšem písomku: „takto to bolo”.
Tomu sa v pedagogike hovorí transfer vedomostí. Je to zásadná vec, ktorú sa musíme v dejepise naučiť. A je to na úkor kvantity. Pokiaľ chcem mať kvalitnú vedomosť a poznanie o tomto svete, zároveň musím pripustiť, že nemôžem vedieť všetko. Musíme si zvoliť, či je dôležitejšie, že deti vedia, ako fungovali Tudorovci v Anglicku, alebo to, aby vedeli, aký je kontext dejín Československa, Európy a javov, ktoré sa ukazujú ako kľúčové pre budúcnosť.
Archív Jána MachajaPodľa Jána Machaja študenti nedokážu urobiť zo všeobecných faktov abstrakciu a povedať, že „toto je zlé“. Je to zlyhanie spôsobu, akým dejepis učíme.
ak teda pripustíme, že sa zvýšia dotácie na výučbu dejepisu, nehrozí, že sa osnovy zase rozšíria, preplnia a sme tam, kde sme boli?
Samozrejme, že ak sa rozšíri predmet o istý počet hodín, nemôžeme urobiť to, že nafúkneme aj množstvo informácií, ktoré sa tam majú preberať. Tempo vysvetľovaných tém môže byť odlišné a musíme sa zamerať na kvalitu, nie na kvantitu učiva. Podstatnejšie je, keď študent detailne pozná súvislosti konkrétnej problematiky. Museli by sme to ustrážiť.
na jednej strednej škole pred voľbami istá slečna argumentovala otázkou „kto vám povedal, že fašizmus je zlý?“. Aktívne sa prihlásila k tomu, že Marián Kotleba je politik, ktorý jej vyhovuje. Aj sociálne siete ukázali množstvo mladých ľudí, ktorí sa obraňujú ústavnou slobodou prejavu, povedia o sebe, že sympatizujú s fašizmom a nevidia v tom problém. Dá sa vysvetliť transferom vedomostí, že mladí sa neboja prihlásiť k termínu fašizmus?
Tam už je veľmi ťažko argumentovať, keď niekto absolútne odmieta historické fakty. Vtedy aj učiteľ stráca pôdu pod nohami, pretože môže poskytnúť dôkazy, doklady, empirické fakty, ale keď ich niekto apriori odmieta, ani učiteľ toho veľa nezmôže.
zistilo sa, že v učebniciach dejepisu sa o holokauste a ďalších temných stránkach Slovenského štátu hovorí veľmi okrajovo, až na hranici obhajovania osoby Jozefa Tisa. Čo na to hovoríte?
V dejepise je veľmi ľahké byť ambivalentný. Sú ale veci, ktoré treba jednoducho pomenovať a odsúdiť a tam nie je priestor pre ambivalentnosť. Dá sa podať viaceré pohľady na veci, ale pri takých problémoch, ako je fašizmus, je nutné zaujať jednoznačný postoj a asi sa zhodneme, kde na škále medzi dobrom a zlom stojí fašizmus.
Nedávno som čítal, že premiér bol niekde položiť nejaký veniec a povedal, že SNP je diamantový pilier našej štátnosti. Aj slovník politikov sa mení vzhľadom na to, aká je situácia. Je nutné, aby sme sa aj my, učitelia, vyvarovali ambivalentnosti, napríklad v jazyku.
Ďalšia dôležitá vec je, že sa na školu musíme prestať pozerať ako na výrobňu budúcich zamestnancov. Pretože keď sa pozrieme na školu ako na mechanizmus, ktorý má vyprodukovať súčiastky do priemyslu, humanitné predmety sa dostanú na perifériu záujmu. S nimi nič nevyrobíte. To, že budete presný v dejepise, vám nezabezpečí budúcnosť povolania, ale možno to spôsobí to, že nebudete voliť Kotlebu.
Musíme si vybrať, čo chceme. A myslím si, že by sme sa mali na školu pozerať nie ako na generátor pracovnej sily, ale ako na bezpečný priestor, kde vzniká budúci zodpovedný občan. K tomu patrí humanitné vzdelanie. Viem, že s dejepisom, občianskou a filozofiou neskonštruujem Hyperloop, ktorý ma prepraví za 8 minút do Viedne, ale porozumiem svetu okolo mňa, čo je rovnako dôležité.
je to teda vec prioritizácie alebo zladenia predmetov?
Máme dosť predmetov, ktoré sa zaoberajú podobnou témou: občiansku náuku, dejepis, etiku a ďalšie. To by nemalo atomizovať vedomosti. Ideálne by bolo, aby spolupracovali a učili napríklad vznik ľudských práv, ústavu a zároveň Veľkú francúzsku revolúciu. Alebo politické režimy zároveň s dejinami 1. polovice 20. storočia. V danom kontexte by to mohlo všetko študentovi dávať oveľa väčší zmysel.
Druhou vecou je poznanie sveta naživo. Treba veci vidieť, treba sa na ne pozrieť. V Izraeli sa každý študent musí ísť pozrieť do Auschwitzu, žiaci sa musia s vecami priamo zoznamovať.
poslední žijúci partizáni a Židia, ktorí prežili koncentračné tábory, budú zomierať v čase, keď v slovenskom parlamente budú hajlovať slovenskí, legitímne zvolení fašisti,“ povedal v rozhovore Otto Šimko, 91-ročný účastník SNP. Kotleba získaval percentá aj tam, kde sa pradedovia voličov musia obracať v masových hroboch. Na Slovensku nemáme historickú pamäť?
Učíme sa faktografické, formálne dejiny, od ktorých sme odcudzení. Aj dejiny Slovenska chápeme ako virtuálnu históriu nekonkrétnej krajiny, také laboratórne fakty. Žiak potom ide cez mesto, kde žije, a nevidí dejiny okolo seba, nevníma, že ten priestor, kde sa nachádza, je súčasťou historického priestoru.
V súčasnosti sa tieto trendy dostávajú aj do praxe. Dejepis má svoju propedeutiku, kde sa žiak oboznamuje s tým, čo to dejiny vlastne sú. Začína dejinami vlastnej rodiny, pokračuje obcou a tak ďalej. Musí ísť do minulosti a vypátrať, kto bol otcom a babkou jeho babky. Musí nakresliť svoj rodostrom a pochopiť, ako do dejín siaha a zároveň, ako ich presahuje, pretože je pokračovateľom toho, čo tu bolo. To je historická pamäť, ktorá si zaslúži byť živá.
Na cintoríne Kozia brána vidieť multietnicitu, ktorá bola v Bratislave. Ak sa pozriete na Bratislavský hrad, je tam dejiny vidieť oveľa viac, ako inde. Bunkre v Petržalke (pohraničné opevnenie na hranici ČSR s Nemeckom, pozn.) vypovedajú veľmi silno o tom, čo sa v tomto priestore v istých momentoch dialo. Mladý človek, ktorý pozná tieto súvislosti, potom vníma seba samého v kontexte historickej pamäti a myslím, že si nemôže zvoliť niečo, čo úplne protirečí tomu, v akom kontexte žije a z akej histórie vyrastá.
Čo je horšie, mladí ľudia, ktorých sme s kolegami učili aj takýmto zážitkovým spôsobom, ťažko chápu zmysel takýchto aktivít. Nevidia ho.
čím to je?
Na svoje vzdelanie sa pozerali veľmi pragmaticky a pýtali sa, načo im to bude. Bude to na maturite? Vedia, prečo majú vedieť matematiku alebo biológiu: lebo Monitor, lebo prijímačky, lebo maturita. Ale odpoveď na to, prečo rozumieť svetu okolo seba, je veľmi komplexná. Mali sme veľký problém s vysvetlením základnej motivácie, prečo sa takými vecami treba zaoberať. Aj mladí ľudia, ktorí na školy prichádzajú, vnímajú školstvo tak pragmaticky ako spoločnosť. Som tu, aby som sa zamestnal vo svojej vysnívanej sfére a len toto ma zaujíma, nič iné. S týmto ma neotravujte, cintorín Kozia brána, ja chcem ísť na medicínu.
Keď zvýšime platy v školstve – čo sa mimochodom musí stať – treba zároveň povedať aj B: ako sa dokážeme prispôsobiť svetu okolo nás a zo školy urobiť nie okrajovú vec v spoločnosti, ale kľúčový proces vo formovaní budúceho človeka. Bez toho, že by sme ho nútili k tomu alebo onomu názoru.
exit poll medzi prvovoličmi ukázal, že ľudia do 21 rokov dali Kotlebovi viac ako 20 % hlasov, hovoríme teda o ľuďoch, ktorí študovali druhý stupeň základnej a strednú školu v posledných desiatich rokoch. Mali ste vtedy pocit, že sa mládež otvorenejšie stavia k radikálnym ideológiám?
V každej triede sa našli ľudia s menej a viac radikálnymi myšlienkami, už keď som učil. To podľa mňa prudko súviselo s výchovou a s tým, z akého prostredia ten človek pochádza. Prejavovalo sa to napríklad v kľúčových otázkach ako slovenský štát a podobne. Častokrát bolo na hodinách občianskej náuky cítiť veľký skepticizmus k demokracii. Veľakrát sme sa bavili o tom, prečo žijeme v demokracii, keď často zlyháva. Ale nikdy som sa nestretol s niekým, kto by otvorene propagoval fašizmus. Skôr to bolo tak, že niekto mal radikálne a kritické názory, ale nikdy sa nestalo, že by niekto povedal „ten Hitler by to dal do poriadku“.
snažili ste sa k takýmto študentom špeciálne pristupovať?
Úlohou učiteľa je mladému človeku umožniť slobodu slova, preto som hovoril o škole ako o bezpečnom priestore. Keď žiak povie svoj názor, nemôže byť konfrontovaný s tým, že mu učiteľ povie „toto je blbosť a musíš svoj názor zmeniť“. Učiteľ si musí od problému udržať názorový odstup. Nemoralizovať, ale poskytnúť žiakovi všetky náležité prostriedky na to, aby bol schopný veci racionálne vyhodnotiť a prípadne zmeniť svoj názor. Pomôcť mu a zároveň jasne deklarovať vlastný – nesúhlasný postoj.
patrí podľa vás do školy demytologizácia histórie, aj keby to znamenalo venovať čas očividným nezmyslom?
Rozhodne áno. Dejepis má všetky nástroje na to, aby takéto mýty zlikvidoval. Učiteľ má v rukách obrovské množstvo primárnych prameňov. Nedávny článok 5 mýtov o Slovenskom štáte sám osebe obsahuje perfektné zdroje na to, aby si učiteľ dokázal pripraviť hodinu, kde sa o podobných mýtoch rozpráva. To je výborná forma, ako nenásilne, priamo pomenovať takéto témy.
objavili sa informácie o učiteľke, ktorá sa pochválila svojim študentom, že volila Kotlebu. Škola ale do veľkej miery určuje nielen to, aké schopnosti a vedomosti, ale aj akú hodnotovú a charakterovú výbavu bude Slovensko mať. Vie školstvo vnútorne predchádzať tomu, aby v ňom ľudia otvorene vyzývali k podobným radikálnym svetonázorom?
To sa zrejme nedá. Kotlebova strana nie je zakázaná, tvári sa ako strana, ktorá nie je fašistická, hoci je možné ju považovať prinajmenšom za nedemokratickú. Ale preto, že je legálna, nie je možné nikomu vytýkať, že ju volí alebo sa k nej hlási. Ale učiteľ by mal mať silnú osobnosť a dokázať svoje osobné názory nevnášať do vyučovania. Nesmie byť agitátorom žiadnej politickej strany. Nemôže otvorene propagovať a manipulovať žiakov žiadnym smerom, musí byť neutrálny.
v posledných týždňoch sa téme fašizmu začali oveľa viac venovať médiá, myslíte, že to môže pomôcť?
Je skvelé, že články a reportáže vznikajú, a bolo by veľmi dobré, keby sa učitelia naučili z takýchto zdrojov čerpať a vytvárať materiály, ktoré by potom so žiakmi na rôznych hodinách mohli preberať. Presne teraz je doba, kedy takéto veci musí učiteľ robiť, Musíme sa naučiť byť aktuálni. Nielen ísť podľa svojich zabehaných osnov, ale aj do hodiny o Viliamovi Dobyvateľovi a bitke o Hastings v roku 1066 vedieť dostať súčasné témy.
ján Machaj
vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Komenského. Deväť rokov pôsobil ako učiteľ občianskej náuky a dejepisu na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave. Momentálne je riaditeľom Neziskovej organizácie EDULAB, ktorá sa venuje inováciám v oblasti vzdelávania a doktorandom na Katedre všeobecných dejín Univerzity Komenského.
Autor je členom občianskej iniciatívy Pomôž školstvu, ktorá podporuje aktivity na zlepšenia v školstve a pomáha informovať verejnosť o dianí v tejto oblasti. Spája iniciatívu vysokoškolských študentov Ďakujeme, že vieme, portál pomoz.sk (finančná podpora štrajkujúcich učiteľov) a postapremierovi.sk. Chce dlhodobo popularizovať tému školstva a pomáhať verejnej objednávke na jeho zlepšenia.