zvykla som si zažívať skôr grotesky: Rok sa stretávam s jednou huslistkou a psychologičkou, naše dcéry chodia spolu do škôlky a zrazu sa ma opýta, či doma hovoríme po bulharsky. Istý obchodník tvrdí, že to naše hlavné mesto je pekné (nevie si spomenúť na meno), no najviac ho očarila reštaurácia Ufo na akomsi výstrednom moste. Ďalší sa chvália, že boli v Prahe a veria, že hovoríme po česky. V škole ich učili o sudetských Nemcoch, no zväčša netušia o tých karpatských. „My vás z východnej Európy berieme tak nejako dohromady – asi ako všetci Afričanov,“ hovorí mi otvorene jedna fyzioterapeutka.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.