svet zostane opustený
keď odídu telá
z ktorých som sa zrodil

pred akým zrakom si na seba spomeniem?
akými ústami si o sebe porozprávam?
akými prstami sa sám seba dotknem?
aká pamäť ma poskladá
z roztratených svetiel?

Tie verše som napísal niekoľko mesiacov predtým, ako zomrel môj otec. Niekoľko hodín pred pohrebnou bohoslužbou som sedel sám v prešovskom kostole pri otvorenej truhle. Bol tam a predsa tam už nebol. V mĺkvom pokoji prázdneho kostola som svojho otca Blahoslava, ústrednú postavu môjho pozemského príbehu, mohol takto naposledy úplne prijať. Ticho tej chvíle nás spojilo cez mrazivú hranicu smrti, ktorá sa medzi nami náhle rozprestrela. Ten osamelý muž, z ktorého pochádza môj život, človek, ktorý mi odovzdal nepatrný kúsok svojho tela, odišiel, jeho duch navždy zmizol z tohto časopriestorového vesmíru. Môj počiatok ma opustil. Všetko, čo sme spolu prežili, všetky tie zabudnuté roky detstva, dospievania, ktorými sa nezmazateľne vpísal na prázdne listy môjho vnútra, to všetko ma v ňom predišlo do tajomstva smrti. Môj počiatok s ním vstúpil do večnosti. Ja ešte zostávam tu. Po všetky dni tu budem jestvovať ako syn svojho otca Blahoslava. Kto prenikne do hĺbky toho podivného prepojenia, ktoré spája mŕtvych so živými?

Staré kultúry boli vnímavejšie na toto tajomstvo. Svojich predkov si uchovávali v pamäti s posvätnou úctou. Ctili si tú nezrušiteľnú previazanosť, ktorá rodiaceho viaže so zrodeným. Starcom a starenám tradičné kultúry zvykli pripisovať zvláštnu múdrosť. Tak sa nám postavy múdrych starčekov a stareniek uchovali v rozprávkach a mýtoch. Predpokladali azda, že človeku zostupujúcemu do tôní blížiacej sa smrti môže byť prístupná istá múdrosť, ktorá je ľuďom na vrchole života neprístupná? T. S. Eliot sa tejto možnosti dotkol v závere básne East Cooker:

Láska je najbližšia sama sebe,
keď na tu a teraz prestáva záležať.
Starci by mali byť objaviteľmi.
Na tu a teraz nezáleží.
A musíme byť stále a stále v pohybe
k novému sústredeniu
na ďalšie spojenie, hlbšiu jednotu;
cez temný chlad
a prázdnu bezútešnosť,
hľa vlna volá, vietor volá,
nesmierne vody čajky a delfína.
V mojom konci je môj počiatok

kult mladosti

Modernému človeku sa úcta k predkom javí ako iracionálny predsudok. Ak bola úcta tradičných kultúr k predkom prepiata a naivná, moderná spoločnosť oslavujúca výkon, úspech a slasť sa vychýlila na opačnú stranu kyvadla. Pestujeme kult mladosti. Symbolom života, o aký nám ide, je mladý človek v rozkvete svojich síl: byť sexi, byť produktívny, byť zdravý, byť úspešný. Spoločnosť s krutým pragmatizmom starých ľudí vytláča na okraj: Už poslúžili, už neprispievajú, pre spoločnosť predstavujú bremeno.

„Étos, ktorý vládne našej kultúre, by vhodnejšie vyjadril imperatív: Nebudeš brať vážne svet svojich rodičov!“

Otec Blahoslav odišiel, mama Alžbetka zostala. Trpezlivo nesie neutíšiteľné bolesti chorľavého tela a pokorne kráča zužujúcou sa cestou staroby. Nedávno jej kosti zasiahla neznesiteľná bolesť. Odviezli sme ju do nemocnice, kde strávila šesť krutých týždňov. Bez tejto skúsenosti by som si nevedel predstaviť, v akom biednom stave je naše zdravotníctvo. Nebudem opisovať absurdné situácie, ktoré ju priviedli až na hranice smrti. Keby nám nepomohli priatelia, bolo by to dopadlo veľmi zle. Naša skúsenosť, žiaľ, nie je výnimkou, ale pravidlom.

Kladieme si pred seba štvrté prikázanie dekalógu: Cti otca svojho i matku svoju. Étos, ktorý vládne našej kultúre, by vhodnejšie vyjadril imperatív: Nebudeš brať vážne svet svojich rodičov!

Prečo je to tak? V mentalite moderného západného človeka prevládol naturalistický obraz človeka. Sami sebe sa javíme ako zložitý biologický počítač. Keď ideme k lekárovi, nesieme stroj do opravy. Biologický stroj sa používaním nezadržateľne kazí. Doba amortizácie sa skracuje. Náš ročník výroby sa jedného dňa stane zastaraný. Nakoniec človek ako biologický stroj skončí mimo prevádzky, už ho nemožno opraviť, nie je viac schopný výkonu, je treba odpísať ho z inventáru. Napokon z neho zostane iba biologický odpad, ktorý treba odpratať.

Z obrazu človeka sa vytratil rozmer ducha. Tam, kde sa z človeka definitívne stratí duch, nie je možná úcta. Iba v rovine ducha je možné vidieť to, čo z človeka nepominie – hodnotu jeho osoby, ktorá sa nikdy, ani v starobe, ani v smrti netratí.

Židovský psychiater a mysliteľ Viktor E. Frankl po celý svoj aktívny život varoval pred nebezpečenstvom materialistickej redukcie človeka. Človeka treba uzrieť v jeho duchovnej dimenzii, inak sa úcta k človeku, k druhým i sebaúcta, vytratia. Podľa Frankla úcta k človeku v jeho starobe i v smrti znamená toto: Vidieť a uctiť si v ňom všetko, kým bol.