možno si už na to príliš nespomíname. Dva týždne pred Vianocami 34 rodín, spolu 149 kresťanov, všetko ľudí prenasledovaných v Iraku džihádistami, priletelo v tichosti do Košíc. Nečakal ich nikto z vlády, iba hovorca ministerstva vnútra. Už okolo Vianoc premiér Fico pod tlakom medializovaných informácií o odpore niektorých starostov a občanov pri Nitre hovoril, že nebudeme našich ľudí „vyrušovať“ rozmiestnením Iračanov do týchto obcí a integrácia „bude prebiehať“ v Humennom. To je, samozrejme, nezmysel.

Už krátko po voľbách sa na jeho slová zabudlo, vrátili sme sa do reality a naši hostia sa najmä s pomocou združenia Pokoj a dobro presídlili do nových domovov v Nitre a okolí. Vďaka finančnej pomoci amerického donora Mercury One bývajú v prenajatých bytoch či domoch a majú základné prostriedky na živobytie. Učia sa intenzívne po slovensky, ich deti od minulého pondelka chodia do základných škôl, dospelí si hľadajú prácu a dostávajú prvé ponuky. Všetci Iračania dostali u nás azyl, takže v integrácii im, zdá sa, nič nebráni. Alebo predsa?

„Nebyť volieb, pre ktoré bol umelo predlžovaný ich pobyt v Humennom, prišli by do Nitry a okolia už oveľa skôr. Ťažko sa im vysvetľovalo, že sú na to vnútropolitické dôvody,“ hovorí riaditeľ diecéznej Charity v Nitre Juraj Barát. „Na druhej strane, museli sme si vyjasňovať s americkým donorom rozdielne predstavy. Bránime sa prílišnej medializácii, zverejňovaniu fotografií či videí o nich, ktorú Mercury One presadzuje. Mohla by Iračanom ublížiť. Rezervovaná verejná mienka na Slovensku sa mení iba postupne. Jasne vidím, že máme v sebe rasistické a xenofóbne prvky. Osobná skúsenosť s utečencami však našich ľudí mení k lepšiemu.“

túžba po domove

Minulú stredu popoludní sa pomaly trúsi do zasadačky v sídle nitrianskej diecéznej Charity asi pätnásť irackých mužov. Na chodbe starej budovy je odložená posteľ, ale aj elektrický klavír. Sadajú si, družne sa medzi sebou bavia po arabsky. Za dlhým masívnym stolom a pred veľkým krížom ich zástupca miestnej projektantskej a stavebnej firmy oboznamuje s ponukou práce na stavbách v Nitre a okolí. Je to pre nich prvé stretnutie tohto druhu a keďže v ich kultúre je muž živiteľom rodiny (žena sa obvykle stará doma o deti), je to pre nich mimoriadne dôležité.

„Aké sú na Slovensku za takúto prácu zárobky?“ pýta sa štyridsiatnik Salah, vyučený a zručný kachličkár, ktorý pracoval v Erbile na severe Iraku na cintoríne. „Sme ochotní pracovať aj dvanásť hodín denne,“ dodáva tento muž, ktorý dnes žije s rodinou v dedine dvanásť kilometrov za Nitrou. Na túto rodinu už začína doliehať pocit, že sú izolovaní od blízkych.

Zástupca slovenskej firmy im hovorí o štandardnej výplate raz za dva týždne, presnú sumu nepovie.