v mene čoho? V mene čistého sveta podľa akéhosi krutého Kozmického hygienika? Breivikov ostrov plný postrieľaných detí. Dlažba parížskej redakcie; karikatúry kolorované krvou karikaturistov. Traja moslimskí študenti zavraždení mladým blogerom známym svojim vášnivým antiteizmom. Nemé výkriky obetí, nemé tváre vrahov.

Nezabiješ! Neznie nám tento imperatív ako výkrik obete adresovaný tomu druhému, neznámemu, nepochopiteľnému, ohavnému nečloveku? Poznáme jeho tvár či aspoň jeho masku. Vďakabohu, nikdy sme ho osobne nestretli, videli sme ho iba z bezpečnej vzdialenosti, v novinách, na internete. Nás sa predsa to starobylé „Nezabiješ!“ netýka. Stojíme na opačnej strane ako slušní a mierumilovní ľudia. Medzi desiatimi prikázaniami toto jediné akoby vôbec nepatrilo nám. „Nezabiješ!“ patrí do sveta kriminálok, hororov a zločinov. Toto prikázanie patrí teda im, nie nám. Je to naozaj tak?

„77 percent divákov v televíznom hlasovaní dalo svoj hlas trestu smrti. 77 percent povedalo: Zabiješ!“

Nedávno mi volal kamarát, básnik Ivan Kolenič. Mal ponurú náladu. „Čo sa to deje?“ šomral. „Všade samé zabíjanie, zabíjanie a zabíjanie – tak blízko pri nás. Myslel som si, že vo svete 21. storočia toto už máme za sebou.“

Žiaľ, nemáme. Za našou východnou hranicou sa už dlho dennodenne zabíjajú ľudia. Nevraždia, vedú vojnu. Náš svet je v stave vojny. Vedieme nechcenú vojnu s terorizmom. Nemali by sme sa pochlapiť a povstať proti tej hrozbe vojenskou silou? Brániť Ukrajinu, zničiť Islamský štát. Je to absurdné, smutné, ale je to tak: Legalizované zabíjanie odjakživa patrí k ľudskej civilizácii. Bezpečie a mier v rozdelenom svete dokážeme udržiavať iba váhou svojich zbraní a odhodlaním zabíjať nepriateľa.

Pred rokmi som sa zúčastnil televíznej diskusie o treste smrti. Dnešný premiér Robert Fico, vtedy ešte na začiatku politickej kariéry, spolu s vojenským prokurátorom obhajovali trest smrti. My s pani Závadskou sme boli proti. 77 percent divákov v televíznom hlasovaní dalo svoj hlas trestu smrti. 77 percent povedalo: Zabiješ!

Už je to takmer rok, čo za našimi hranicami uhynulo v dodávke sedemdesiat jeden utečencov. „Mierumilovní“ obyvatelia na fejsbúku neskrývali radosť. Bolo im ľúto iba to, že ich zomrelo len tak málo. Mali sa tam vraj udusiť všetci tí, čo prichádzajú. Náš svet by už viac neohrozovala tá temná záplava. Dnes máme skupinu týchto „blogerov“ v parlamente. Okresný predseda ĽSNS na svoj status pod fotografiu so škatuľou nábojníc napísal: „Jediné dávky, na ktoré majú Cigáni nárok.“ Kto niečo také napíše, nemá ďaleko od zabíjania. Richard Sulík na adresu nelegálnych migrantov v nemeckej televízii vyhlásil, že ich nebudeme hneď zabíjať, ale použijeme proti nim silu. Zdá sa, že zabíjanie nie je od nášho každodenného sveta až tak ďaleko; je tu, je blízko.

Zabíjanie je skrátka prítomné v temnom podhubí nášho sveta a čaká na svoju príležitosť. Ak chceme chrániť rovnováhu sveta, udržiavať stav vecí tak, aby boli naše záujmy zabezpečené, potrebujeme sa opierať o inštitút legalizovaného násilia. Ustanovujeme bezpečnostné zložky, armádu a políciu, aby z nášho sveta eliminovali tých, čo ho ohrozujú. Čisté ruky si vykupujeme tým, že právo zabíjať delegujeme na tých, čo našu vôľu vykonajú namiesto nás.

Dá sa vôbec v našom svete žiť bez odhodlania zabíjať? Čo si počať s tým „Nezabiješ“?

rozpor v srdci zákona

Narazili sme na rozpor. Medzi našou nevinnosťou a našou vôľou zabíjať potvrdenou v inštitucionalizovanom násilí štátu.