Cirkev sa musí prestať báť

ste človek, ktorému politický život nie je ľahostajný. Čo sa to však stalo s tým naším?

Hovorievam, že v slovenskej politike existujú dve skupiny: hriešnici a blázni. A ja radšej volím hriešnikov než bláznov. Blázni môžu byť plní zloby, ľudia posadnutí vlastnými fantáziami, ale aj naivní fanatici, ktorí všade vidia morálny koniec sveta. Mnohí v tom nerozlišujú a naletia blúznivcom a šašom.

to sme takí krátkozrakí?

To, čo dnes vidíme, je akýsi diletantizmus. Napríklad v tom, že aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia volili podivné strany. Tí ľudia nerozlišujú medzi zábavou či hrou a politickým konaním, ktoré má byť zodpovedné. Je to až neuveriteľné. Pred dvadsiatimi rokmi sa nám zdalo, že na jednej strane je staré, zápecnícke mečiarovské Slovensko a na druhej strane to, ktoré bude moderné a prozápadné. O také sme sa usilovali. Dnes klesol počet ľudí, ktorí berú vážne seba a prijímajú zodpovednosť za politické dianie, a narástol počet unavených a diletantov.

takže sme stagnujúci národ, v ktorom sa nič nemení?

Predovšetkým sa mení svet. Väčšinová kultúra je často nekultúrou aj v okolitých krajinách. Ale vždy je tu viacero podnetov. Z tých pozitívnych sú tu napríklad literárne časopisy. Ale koľko ľudí ich číta? Zopár – možno podobne ako v polovici 19. storočia. Je tu aj dosť rôznej literatúry na trhu – možno viac v češtine, a podaktorí čítajú aj v cudzom jazyku. V tomto zmysle je ponuka pomerne veľká. V politike však prevládol stranícky systém, vláda straníckych centrál. KDH na začiatku chcelo byť naozaj hnutie, nie strana. Malo to vznikať a žiť z iniciatívy ľudí zdola.

vo veľkom KDH teda prevládla straníckosť nad ideou hnutia?

Áno. Všimnime si, že dnes ľudia vidia riešenie v projektoch nezávislých osobností. Tak bol zvolený súčasný prezident, primátori Bratislavy či Trnavy, ktorí boli nestraníckymi kandidátmi. Či je to tak dobre, je iná otázka. V KDH a ďalších „starých“ stranách akoby prevládol pocit, že sa z nich stali machri, čo veľkú politiku vedia robiť a majú kontakty a vždy sa do toho parlamentu nejako dostanú. A zrazu im to nevyšlo.

môžu si teda za to sami...

Áno, a podobne aj iné strany, ktoré prestali oživovať svoju politiku ľuďmi zdola. Ale tu nemá ísť len o nejaké nové tváre. Malo by ísť o ľudí, ktorí sú naozaj aktívni. Podobne je to aj v cirkvi, ktorá reálne žije z aktivít veriacich v základných komunitách, nielen ako tá veľká hodnostárska cirkev. Niektorí sa však na cirkev dívajú len ako na inštitúciu, ako na biskupské sekretariáty.

ale niektorí sa predsa len aktivizujú.

Iste, bol tu Pochod za život a prišla tam veľká masa ľudí. Ja sa však pýtam, čo je za tým, že vyšli do ulíc? Čo ich k tomu motivovalo? A ako?

chápem, chcete povedať, že samostatne uvažujúci ľudia a masa nie sú to isté.

Práve to hovorí pápež František, keď rozlišuje medzi pueblo a gente, čiže medzi spoločenstvom spolupracujúcich ľudí a ľudskou masou. Sám pápež hovorí, že na to si musíme dávať pozor, a ja to vravím tiež: Pozor na to, keď sa hrdíme masou ľudí. A pozor aj na to, aby sme ten výstup za kresťanstvo a cirkev nezúžili len na jedinú úzku oblasť – na sexuálnu etiku. A aj to len v určitej interpretácii. Za tú masu sa nesmieme schovať. Musíme si klásť otázku, či je tá masa identická s konkrétnymi ľuďmi, s tým pueblo, ktoré je nositeľom obnovy zdola, alebo sme si z nej spravili len čosi ako štít.

v knihe Radosť evanjelia na Slovensku spomínate často Druhý vatikánsky koncil. Lenže ten sa udial pred polstoročím. Ako o tom hovoriť dnešným ľuďom? Stačí sa dnes odvolávať iba na Koncil?

Samozrejme, nestačí sa len v skratke odvolať na nejakú historickú, hoci aj absolútne dôležitú udalosť, ktorá sa kedysi udiala. Neviem však o ničom inom, ako bol tento Koncil, čo by bolo významnejšie v novodobých dejinách Katolíckej cirkvi a kresťanstva.

čo je na Koncile dodnes také dôležité?

Vidíme, že v cirkvi a kresťanstve na Slovensku sa dnes deje množstvo aktivít. Po roku 1990 boli postavené kostoly, ktoré sa predtým stavať nesmeli. Obnovili sa cirkevné štruktúry, školy a podobne. S Františkom Mikloškom a ďalšími sme si však položili otázku, čo malo byť referenčným subjektom či bodom, ku ktorému sme sa na začiatku 90. rokov mali vzťahovať, aby sa cirkev naplno prejavila a rozvinula. Podľa nás to mal byť práve Druhý vatikánsky koncil, samozrejme, nie ako historický fakt. Aj v 90. rokoch to už bola pre mnohých len dávna udalosť. Tým referenčným bodom obnovy sa však pre mnohých nestal Koncil, ale predstava (často len vysnívaná) o cirkvi spred roka 1948.

čím bol teda pre vás?

Koncil nie je len zbierka textov či súbor historických udalostí, z ktorých občas niekto čo-to vytiahne ako perličku. Tie texty sa mali prerozprávať, premyslieť a aplikovať v jednotlivých krajinách postupne. V slobodných krajinách sa to tak robilo cez miestne „koncily“, čiže miestne synody, kde biskupi, kňazi a veriaci hľadali možnosti, ako aplikovať závery Koncilu na bežný život.

to je to nóvum, ktoré priniesol?

Samotné premýšľanie a aplikácia nie je nóvum. To nové je, že cirkev má premýšľať a konať vždy aktuálne. Nábožne povedané: odpovedať na oslovenie Bohom – aj cez udalosti sveta – dnes. Raz som mal hovoriť o mojom menovcovi svätom Karolovi Boromejskom. Rozmýšľal som, čo o ňom povedať. Je o ňom známe, že do funkcie milánskeho arcibiskupa a kardinála sa dostal protekciou svojho strýka, ktorý bol pápežom.