už samotné označenie povinné čítanie vzbudzuje nechuť. Dušan Dušek, ktorého knižky sú už povinným čítaním, by odporúčal zmeniť názov na dobrovoľné, prípadne zakázané čítanie. Aj samotní učitelia sú si vedomí problematického názvu a používajú radšej označenie mimočítankové alebo doplňujúce čítanie. Sú však aj učitelia, ktorí termín povinné čítanie používajú kvôli jednoznačnosti – žiaci vedia, že musia.

Ak ste rodič a spoločne s dieťaťom nerozumiete povinnému textu, isto sa pokúšate nájsť vinníka. Autori sú v tom nevinne. Milan Lasica, ktorý sa stal povinným čítaním, by nechcel mať žiaden svoj text ako povinný a ak by mal možnosť zasiahnuť, odmietol by svoje zaradenie do tejto skupiny literatúry.

kto to vymyslel

Žiaci základných škôl nemajú predpísané povinné čítanie, vinníka musia teda rodičia hľadať priamo v škole – buď je to predmetová komisia, alebo konkrétny učiteľ. Voľba kníh nie je pre žiaka taká ľahká, čítanie je individuálna činnosť a učiteľ sa pokúša zladiť svojich žiakov s rôznymi čitateľskými schopnosťami, skúsenosťami a vkusom do jednej skupiny. Nedá sa to urobiť dokonale, takže pri tom vždy niekto musí trpieť.

V najhoršom prípade trpí autor, ktorý fakt, že sa stal školskou povinnosťou žiaka, nemôže odmietnuť. No trpia aj žiaci, ktorí radi čítajú, a takí naozaj sú. Lenže aj im prekáža forma príkazu a v konečnom dôsledku to nie je príjemná vec ani pre učiteľa, keď napokon zistí, že žiaci si čítajú radšej zjednodušené obsahy na internete.

Na strednej škole je už situácia iná. V cieľových požiadavkách pre maturantov existuje povinná literatúra. Možno budete prekvapení, no Hviezdoslav sa v nej nenachádza. Zo súčasných autorov sa tu stretneme s Dušanom Dušekom a Milanom Lasicom. Dušan Dušek reagoval na svoje zaradenie slovami: „Hneď mi bolo jasné – tak teraz to už nikto čítať nebude. Na sekundu to pohladkalo moju márnomyseľnosť, ktorú hneď zahriakla moja učiteľská zodpovednosť, či ako to povedať. Sám vyučujem scenáristku na filmovej škole, teda písanie – a viem, že bez čítania sa to nijako nedá robiť, no pri písaní by nemalo byť nič povinné, vždy len dobrovoľné, dobrovoľne dychtivé.“

Od tohto školského roka došlo k inovácii Štátneho vzdelávacieho programu pre gymnáziá, zmena zasiahla aj povinné čítanie. Napriek nesúhlasu učiteľov sa povinným čítaním stal opäť Peter Jilemnický. V našich školách sa teda opäť povinne číta socialistický realizmus.

Problematický je aj výber súčasných autorov.