prichádza to ako nevyhnutnosť: Rodičia pozorujú na deťoch tú záhadnú premenu zvonku. Dieťa sa takmer zo dňa na deň stratilo, stojí pred nimi akýsi iný človek, iná tvár – bezstarostná radosť, bezprostredná dôverčivosť je preč. Hľadia na vás oči plné nepokoja; osamelé jazerá s tôňami smútku sčerené vlnami túžby po neznámom naplnení.

Každý z nás sme to prežili sami na sebe, poznáme to zvnútra. Pamätám si to: Moje detstvo skončilo tam, kde do detskej obraznosti vstúpili vzrušujúce snové obrazy dievčat a žien. Tušenie nahoty a závratnej blízkosti. Odzbrojujúca príťažlivosť neznámeho kúzla vo mne podnecovala tajomnú úzkosť i prísľub neokúsenej blaženosti.

„Sexualita do vnútra človeka vnáša ostrý rozpor. Vo svojom základe má podobu hladu a pobáda telo k jeho nasýteniu.“

Z detstva sa vychádza von bránou prebudenej sexuality. Hlas sexuality je vo svojom prvotnom prameni anonymný – nehľadá osobu, hľadá objekt, predmet nasýtenia, podobne ako hlad hľadá potravu. V človeku však impulz sexuálneho pudu smeruje ďalej; od slepej potreby k tušeniu bytostného vzťahu. Od tela sa dvíha k duši. Prvá intimita (tá, ktorá spája dieťa s rodičom vo vzťahu prvej nahoty a bezprostrednej blízkosti) sa pominula.

Na prahu dospelosti sa náhle ocitáme sami vo svojej izolovanej individualite. Sexuálna túžba smeruje nad seba, k túžbe po novej intimite a rozohráva kúzlo závratnej obraznosti. Sexus sa premieňa v eros. V mysli chlapca sa formujú fascinujúce obrazy, nejasný zahmlený majestát dokonalej ženy: ženy-bohyne. Tie obrazy podnecujú túžbu, lákajú ju vidinou očarujúceho stretnutia, ktoré bezo zvyšku pohltí moju samotu.

Pohyb však smeruje ďalej, rodí sa v temnej živočíšnosti, no dvíha sa cez túžbu rozplameňovanú emóciou k láske. A láska nie je iba túžbou tela, nie je len uchvátením emócie, láska zahŕňa celok človeka, ustanovuje sa v bytostnej vôli: Slobodne ti dávam sám seba a celú ťa prijímam v tvojej neopakovateľnej jedinečnosti.

K problému ľudskej sexuality Viktor E. Frankl napísal tieto poznámky: „Človek, ktorý používa blížneho iba na vybitie vzrušenia a napätia, pretvára pohlavný styk na masturbáciu. Naši pacienti zvyknú hovoriť o ,onanii na žene‘.

Zrelý stupeň sa dosiahol iba vtedy, keď jeden má vzťah k druhému už nie ako k prostriedku na dosiahnutie cieľa, už nie ako objektu, ale ako subjektu. Na zrelom stupni sa vzťah pozdvihol do ľudskej roviny, stáva sa z neho stretnutie, pri ktorom jeden partner berie druhého v jeho ľudskosti. Ak ho však zažíva nielen v jeho ľudskosti, ale aj v jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti, potom sa stretnutie mení na lásku.“

Máme pred sebou šiesty imperatív dekalógu – jediné slovo: Nescudzoložíš! Tento záporný imperatív sa pred nás nekladie preto, aby potlačil volanie sexuality, prichádza nám na pomoc, aby usmernil jeho inak celkom slepé sily. Sexualita totiž do vnútra človeka vnáša ostrý rozpor. Vo svojom základe má podobu hladu a pobáda telo k jeho nasýteniu. Obracia ma tak ku mne samému, k nutkavej egoistickej vôli urobiť dobre sám sebe. Zároveň ma však nabáda k sebadarovaniu; k otvorenosti a prijatiu toho druhého. Náš sexuálny život sa môže stať históriou padania, klesania z ľudskej úrovne vzťahu do živočíšnej, čisto senzuálnej roviny, života slepo uzavretého v sebe. No môže byť i vzletom, pohybom povznesenia k plnému uskutočneniu ľudskosti; k darovaniu seba samého v láske.

uviaznutí v sexe

Prvou slepou uličkou na tejto ceste je číry sex. Sex izolovaný od všetkého ľudského: Dnes zvykneme s úškrnom konštatovať: „Láska nie je nič iné než sex – všetko je len chémia.“ Toto úskalie je prastaré ako človek sám. Azda preto o prostitúcii hovoríme ako o najstaršom remesle. Toto pokušenie, zdá sa, spoločnosť nikdy nepovzbudzovala tak, ako je to medzi nami dnes.