váhostav neváha – stavia. Pán Široký sa slní na Bahamách a jeho veritelia, malí subdodávatelia zatiaľ prišli o všetko. Niektorí si siahli na život. Prikázanie Nepokradneš! znie teda ako zlý vtip. Nie je to predsa tak, že zákon, či presnejšie nami zvolení zákonodarcovia chránia majetok tých, ktorí rozkradli miliardy, kým tých, ktorí boli okradnutí, necháva napospas osudu?

Ako sa tu ubrániť cynizmu? Nemali by sme sa k veci postaviť čestne a zastaraný imperatív preformulovať v realistickejšom tóne: Nepremárniš príležitosť moralizovaním! Neváhaj! Nenechaj si životné príležitosti ukradnúť útlocitnou nerozhodnosťou. Nepremárni svoje možnosti naivnými predsudkami. Keď si nevezmeš, čo sa ponúka, vezme si to niekto iný a ty odídeš naprázdno. Nemal pravdu starý čínsky filozof Čuang-c’? „Toho, kto ukradne háčik na ryby,“ vraví, „popravia. Ten, kto ukradne zem, sa stane ministrom.“ Ako je to dnes, tak to bolo i včera a bude zrejme aj zajtra.

kde sa vzalo vlastníctvo?

Imperatív Nepokradneš! chráni vlastníka, preventívnym výrokom sa zastáva nedotknuteľnosti jeho vlastníctva. Odkiaľ sa však vzalo vlastníctvo? Ako to, že niekomu patria zem, les, ropa, zlato? Otvorme otázku vlastníctva tam, kde je vlastnenie najviac samozrejmé: pri vlastnej existencii, tam, kde vlastním sám seba. Komu inému by som patril, ak nie sám sebe? No práve tu sa pred nami vynorí temný paradox. Joseph Ratzinger v Úvode do kresťanstva napísal: „Čo je tak veľmi tvoje než ty sám, a čo je tak málo tvoje ako ty sám? To najvlastnejšie – jediné, čo nám naozaj patrí: vlastné Ja – je súčasne najmenej naším vlastníctvom, lebo práve svoje Ja nemáme od seba ani pre seba. Vo svojom vlastnom bytí si nepatrím, prichádzam k sebe samému, len keď sa vzďaľujem od seba a keď vo vzťahu nachádzam seba samého vo svojom skutočnom pôvode.“

Ak teda, prísne vzaté, nevlastním ani sám seba, ako môžem vlastniť čokoľvek iné? Každé vlastníctvo si predsa privlastňujem, pripájam k tomuto Ja, ktoré nevlastním. A tak je tu otázka: Nevznikli napokon všetky prvotné formy vlastníctva prapodobou krádeže – násilným prisvojením si vecí, ktoré nám sami osebe nepatria? K tej otázke sa prirodzene druží aj istá podozrievavosť k zákonnému imperatívu Nepokradneš! Nevytvorili azda zákon vládcovia, tí bohatí a mocní, aby to, čo si privlastnili, chránili pred bezmocnými, chudobnými a núdznymi, a to legalizovanými nástrojmi moci?

Ľudové legendy si v kolektívnej pamäti uchovávajú svojich spravodlivých zbojníkov. Angličania majú Robina Hooda, Slováci Jánošíka.