vyhýba sa termínu pápež a nazýva sa skôr rímskym biskupom, aby sa nevyvyšoval v kontexte iných tradičných cirkví. Jednoduchšie sa oblieka, nemá rád prepych a moderné autá. Je ostro proti zneužívaniu moci kňazmi a biskupmi, proti obchodnému zameraniu niektorých cirkevných predstaviteľov a proti karierizmu v cirkvi. Prakticky sa snaží riešiť problémy bežných veriacich, vyzýva na milosrdný prístup k rozvedeným, neodsudzuje homosexuálov, zdôrazňuje vzájomné bratstvo. Vo svojom srdci nosí Kristovo evanjelium a otvára ho druhým v súlade s dobou, v akej žijeme.

nemýľme si reformátora s rebelom

Svojím správaním sa František jednoznačne preukazuje ako rebel voči skamenenému chápaniu cirkvi, voči nemennej a raz a navždy platnej podobe morálky, ktorá odsudzuje, či voči teoretickej dogmatickosti, odtrhnutej od láskyplnej praxe, k čomu má katolicizmus – ale nielen ten – mnohokrát sklony. Bolo by však akési zvláštne vidieť rebela práve na čele náboženskej organizácie, a nie niekde na jej periférii či medzi podvratne zmýšľajúcimi osobami. Ak má teda rímsky biskup bezprecedentné rebelské názory a konanie, nie je to nejaký deštruktívny protest, ale pevné natiahnutie luku, ktorého šíp má mieriť omnoho vyššie.

Nejde o protest, ide o reformu. Až teraz správne chápeme jeho meno František, a to ako snahu naštepiť svoju rolu v cirkvi na niekdajšieho assiského obnoveného ducha.