na jar 1916 boli rakúsko-uhorská a nemecká armáda zahryznuté hlboko do územia Ruského impéria. Front sa tiahol od Rižského zálivu širokým oblúkom západne od Minska a odtiaľ na juh až k Černoviciam vo vtedajšej Bukovine. Že sa vojská Centrálnych mocností dostali tak hlboko na územie Ruska, bolo výsledkom grandióznej, ale dnes už dávno zabudnutej spoločnej nemecko - rakúsko-uhorskej ofenzívy nazývanej Gorlice-Tarnów. V máji 1915 ruské vojská utrpeli zdrvujúcu porážku a v priebehu pár týždňov padla Varšava, rakúsko-uhorská armáda znovudobyla Przemyśl a zastavila sa až východne od línie Luck-Tarnopol.
Znechutený cár Mikuláš II. sa rozhodol, že bude svojim armádam veliť osobne. Cár potreboval víťazstvo, aby povzbudil upadajúcu morálku na fronte aj v zázemí. S riešením prišiel bystrý veliteľ Juhozápadného frontu generál Alexej Alexejevič Brusilov. Pôvodne malo ísť o operáciu niekoľkých frontov, ale materiálna situácia a neochota ostatných veliteľov frontov spolupracovať spôsobila, že prednosť dostala obmedzená operácia samotného Juhozápadného frontu.
ticho pred búrkou
Za hlavnú os útoku Brusilov vybral cestu spájajúcu Rovno, ktoré bolo v ruských rukách a Rakúšanmi držaný Luck. Územie bránila 4. armáda, ktorej velil arcivojvoda Jozef. Na juh od nej bola 1. armáda pod velením generálplukovníka Paula Puhallo von Brlog. Po celú jar na fronte 1. a 4. armády vládol na vojnové pomery pokoj. Rusi z času na čas podnikli delostrelecký prepad, občas dokonca aj útok, ale ten rakúsko-uhorské pluky vždy s prehľadom odrazili. Z odrážania občasných ruských útokov sa stala takmer rutina. Oba generálne štáby, nemecký aj rakúsko-uhorský, žili v presvedčení, že Rusi sú vyčerpaní a na nič vážnejšie sa nezmôžu. Postupne začali z Ruského frontu odveľovať jednotky tam, kde ich potrebovali viac. Nemci na Západný front, kde sa rozbiehala kolosálna bitka o Verdun a Rakúšania zase na Taliansky front, kde prakticky nepretržite bežala séria bitiek na rieke Soča.
Zvyčajne každej ofenzíve prechádzalo niekoľkodňové delostrelecké bombardovanie a potom nasledoval bodákový útok. Za dva roky bojov sa však rakúsko-uhorská armáda naučila majstrovsky zvládať takéto bombardovanie. Výbuchy dopadajúcich granátov evokovali, že v zákopoch nikto nemohol prežiť, ale cisárovi vojaci boli majstri v zakopávaní a vždy, keď ruskí vojaci vyrazili do útoku, z rakúskych zákopov ich už vítala paľba guľometov Schwarzlose a obvykle presne zastrieľané rakúsko-uhorské delostrelectvo.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.