len minulý týždeň som si kúpil jeho poslednú knižku Boschův triptych v zrcadle Písma. Čítam v nej: „Světelnou, do dálky zářící branou spásy se tedy nevstupuje do čiré světelné, odtělesněné, duchovní skutečnosti! Ani blažení, zprvu namáhavě vláčeni anděly, postupně sami kráčející tunelem k světlu, nejsou žádné éterické bytosti – odtělesnění duchové či mihotavé ‚dušičky‘, ale solidně tělesné postavy z masa a kostí.“ Tak to na Boschovom triptychu Záhrada pozemských rozkoší vnímal on, človek, ktorého fascinovali prírodné vedy, biológia, poézia, umenie i filozofia.
Zdeněk Neubauer (1942 – 2016) bol človek s neuveriteľným rozhľadom. Dokázal sa zaujímať tak o aktuálne problémy genetiky, sveta baktérií a húb, ako aj náhle „prepnúť“ a ponoriť sa do sveta „starej vedy“, napríklad keď v knihe O čem je věda? rozoberal spis Mikuláša Kuzánskeho Trialogus de possest. Toto prechádzanie nie od dneška do minulosti, ale skôr prechádzanie sa medzi prítomnou a minulou vedou bolo preňho typické.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.