na streche stojí kameraman z verejnoprávnej televízie a pomaly otáča kamerou v 360-stupňovom uhle. V dobrom počasí je možné dovidieť až ďaleko do Maďarska, Rakúska aj na vrch Zobor nad Nitrou. Teda, bolo to možné. Tento výhľad tu bol pred viac ako desiatimi rokmi. Vtedy mal ešte výtvarník Marián Huba, ktorý spolu s kameramanom stál na streche a opisoval krásny výhľad, na rukách všetky prsty dlhé. Pár dní po relácii si ich nešťastne o jeden článok skrátil.
„Bytový komplex Bonaparte je jedna z najarogantnejších ukážok popretia verejného záujmu aké poznám. Naše cenné miesto sa zmenilo na epicentrum, kde sa stretávajú siločiary podvodov a arogancie moci a peňazí.“
Dnes sa smeje, že reláciu má natočenú na VHS-ke ako pamiatku na svoje prsty, ktorými pred kamerou oduševnene rozhadzuje. Hovorí o vlastizrade. Výhľad (lepší bol vraj iba na Kamzíku) bol obyvateľom v okolí Bratislavského hradu verejne prístupný z vyvýšeného miesta s názvom Napoleonov vŕšok. Dnes na ňom stojí luxusný bytový komplex Bonaparte a pri rannej káve sa výhľadom môže nadchýnať už iba premiér a zopár ďalších Bašternákových podnájomníkov.
hento monštrum
V posledný augustový deň roku 1809 sa Napoleon pod prísnym utajením vydal pozrieť si mesto, ktoré sa mu nepodarilo dobyť rýchlym víťazstvom, teda tak, ako bol zvyknutý. Mesto mohol dobre pozorovať aj z Bratislavského hradu, lepší výhľad však mal z priľahlého vŕšku, odkiaľ dovidel aj na vztýčenú francúzsku vlajku na Devínskej kobyle. Napoleon v roku 1809 obsadil Viedeň, no bratislavskú obranu pod vedením generála Vincenta Fridricha Bianchiho prelomiť nedokázal. Bratislavu neskôr získal víťazstvom v boji na Moravskom poli, no jeho hrdosť utrpela. V auguste roku 1809 preto prišiel tomuto mestu venovať zopár zachmúrených pohľadov.
Boris NémethVo štvrti rodinných domov a viliek nad Bratislavským hradom pôsobí masívna stavba ako päsť na oko. Verejný priestor nevytvára, ale ho naopak, slovami predsedu NR SR, deštruuje.
Dve písmená N. Q. (Napoleon Quies, Napoleonov oddych) stáli na kamennom stĺpiku postavenom na počesť Napoleonovho pobytu na vŕšku. Pri tomto kameni sa kedysi dávno hrávali bratia Marián a Mikuláš Hubovci. Z veľkej zložky, v ktorej má Marián uchované všetky dokumenty a fotografie z „kauzy”, vyťahuje fotografiu akéhosi dievčaťa škeriaceho sa pri kameni. „Tento vŕšok bol epicentrom okolia. V tom čase tu stál malý súkromný obchodík, kde sme sa všetci stretávali na nákupoch a vymieňali si novinky. Mávali sme tu majálesy, oslavovali Silvester. Každý niečo napiekol a kochali sme sa výhľadom,“ spomínajú bratia Hubovci.
Za vlastizradu Marián považoval predaj pozemku do rúk súkromníka. Za to, aby na tomto mieste mesto nedovolilo stavať v rozpore s charakterom štvrte, bojovali viac ako desať rokov. Vytvorili Združenie obyvateľov lokality Fialkové údolie a prehovárali komunálnych poslancov, aby neobetovali toto vzácne miesto. „Opakovali sme, že vŕšok je miestom nadmestského charakteru. Je to priestor, ktorý mal zostať verejný pre Bratislavčanov a návštevníkov.”
Napoleonov vŕšok zostal nezastavaný až do 60. rokov, keď sa sem vybudovala „betónka” na výstavbu okolitých ulíc. Škaredé provizórne unimobunky tu neskôr vyrástli pre vtedajší Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti. No aj keď unimobunky vŕšok špatili, obyvatelia ich brali ako menšie zlo. Už vtedy tu vraj boli najmä preto, aby zabránili papalášom postaviť si v takej lákavej lokalite súkromné byty. Aj minulý režim chcel vŕšok uchrániť na výstavbu hvezdárne, o ktorej miestni nostalgicky básnia. Spomínajú na vytvorený projekt planetária i múzea venovaný Štefánikovi.
Po revolúcii vŕšok chátral. Miestni zorganizovali brigádu a miesto zbavili skládky odpadu, ktorá tu medzičasom vyrástla. Splanírovali hrbole, vysadili trávnik a stromy, Marián ich niekoľko priniesol zo svojej záhrady. Tešili sa na zbúranie unimobuniek, na planetárium a parčík. Dnes pri rozhovore v krčme pod Napoleonovým vŕškom bratia Hubovci len mávnu rukou smerom na „hento monštrum”.
Spisovali petície, pod ktorými bola podpísaná asi tisícka okolitých obyvateľov, medzi nimi herečka Zuzana Kronerová či spisovateľ Ladislav Ťažký. Marián Huba ukazuje aj fotografiu hŕstky chlapov v napoleonských kostýmoch, ktorí prišli protestovať proti výstavbe. „Bytový komplex Bonaparte je jedna z najarogantnejších ukážok popretia verejného záujmu aké poznám. Naše cenné miesto sa zmenilo na epicentrum, kde sa stretávajú siločiary podvodov a arogancie moci a peňazí,” máva znova rukou k budove Mikuláš Huba.
drobných štyritisíc eur
Ako je možné, že aj napriek nevôli okolitých obyvateľov povolia miestne úrady takúto stavbu nijako nepasujúcu do vzácneho priestoru? Podobné otázky vŕtali v hlave mladému architektovi Robertovi Grožajovi, keď pozoroval Matoviča na proteste pred budovou Bonaparte. Je členom iniciatívy Naša Bratislava, ktorá monitoruje a upozorňuje na neprávosti v hlavnom meste. Grožaj sa pritom zaujíma najmä o stavby s nečistým pozadím. Komplexný vývoj arogantnej výstavby komplexu Bonaparte spísal v blogu pre denník SME.
„Krajský stavebný úrad v roku 2011 udelil kolaudačné povolenie. Štátna stavebná inšpekcia si rozporu všimla. Udelila symbolickú pokutu 4 250 eur. Je zúfalé nazerať do dokumentov, ktoré legálne povoľujú absurdnosti.“
Na najstaršom územnom pláne mesta z roku 1993 bolo územie označené červeným políčkom, v legende definovanom ako občianska vybavenosť s doplňujúcou funkciou bývania. V roku 1998 mesto v tichosti predalo pozemok súkromnému majiteľovi, čo miestni doteraz považujú za najväčšiu zradu v celom príbehu. Po protestoch padli vo verejnej diskusii tri návrhy na využitie pozemku. Za ten „najzelenší” návrh – parčík s rozhľadňou – bojovali bratia Hubovci. Druhý návrh bol čisto komerčný (luxusná bytovka) a tretí bol kompromisný (prevaha občianskej vybavenosti). Poslanci odklepli návrh čisto komerčný.
Boris NémethPremiér Fico mal o celom pozadí stavby vedieť. V roku 2011 dostal list, v ktorom mu bolo všetko vysvetlené. Namiesto toho, aby sa postavil na stranu ľudí, do komplexu sa nasťahoval. "To je pľuvanec do tváre všetkým slušným ľuďom," hovorí M. Huba.
Zástupcovia OZ Fialkové údolie tvrdia, že krátko pred hlasovaním vystúpil právnik investorov s vyhrážkou súdneho sporu. V prípade neodhlasovania by vraj muselo mesto uhradiť investorom ušlý zisk a náklady spojené s projektovaním. Povolenie novostavby prešlo o jeden hlas.
Majiteľ následne pozemok predal firme Ladislava Bašternáka REAL FORUM INVEST. Vo vynovenom územnom pláne mesta z roku 2004 už teda v políčku Napoleonovho vŕška červená farba zmizla a nahradil ju obrys plánovanej polyfunkčnej budovy. Charakteristika polyfunkčnej budovy sa však nepodobá na to, ako stavbu Bonaparte poznáme.
„Polyfunkčný objekt je stavba určená predovšetkým pre občiansku vybavenosť a trvalé bývanie, pričom ani jedna z funkcií nie je prevažujúca,” píše Grožaj vo svojom blogu. Také sú aj regulácie pre túto stavbu v územnom pláne. Zastavanosť plochy 45 percent, prevažujúca zeleň, tri podlažia a najmä prístup verejnosti v rámci občianskej vybavenosti. Prvý projekt budovy rátal s fitness centrom, saunou, masážnym a kozmetickým centrom či kaviarňou a vinotékou. „Dnes je tam len akási záhadná autoumyváreň. Túto pokútnu zmenu funkcie berú miestni jednoducho ako podvod,” hovorí Mikuláš Huba.
Budova sa však zjavne začala stavať podľa iného plánu. Rýchlo sa objavila internetová stránka ponúkajúca luxusné byty. Budova bola o dosť väčšia, než aby zaberala iba 45 percent a každým dňom siahala akosi vyššie než len na decentné tri podlažia. Obyvatelia si len pretierali oči, keď videli ako 55 percent zelene mizne pod veľkorysým prúdom betónu z Bašternákovej firmy Profibetón. Investori len tak mimochodom zrušili aj vnútorné átrium, čím dosiahli takmer stopercentnú zastavanosť. Budova vyzerala zrazu inak. Investori teda požiadali o potvrdenie zmeny stavby pred dokončením. „Zväčša sa toto potvrdenie využíva pri drobných úpravách, akou je napríklad pristavanie pivnice. V tomto prípade sa však úplne zmenila funkcia stavby,” krúti hlavou Grožaj.
Záväzné stanovisko od hlavného mesta, ktoré zmenu tejto stavby potvrdilo, sa pýši podpisom primátora Bratislavy Andreja Ďurkovského. Tento kľúčový dokument v kauze je schizofrenickým dokazovaním legálnosti budovy. Kým na začiatku potvrdzuje, že územný plán vyhradzuje lokalitu pre „objekty a zariadenia celomestského a nadmestského charakteru”, na konci potvrdzuje zmeny v stavbe na „zásadne nezmenené”.
Stopercentná zastavanosť, budova vyššia o jedno podlažie, zelená plocha zabetónovaná. V chamtivosti investori vymenili občiansku vybavenosť za apartmánové byty, ktoré sú podľa vágnej definície takisto akceptovateľnou verejnou funkciou. Krajský stavebný úrad v roku 2011 udelil kolaudačné povolenie. Štátna stavebná inšpekcia si rozporu všimla. Udelila symbolickú pokutu 4 250 eur. Je zúfalé nazerať do dokumentov, ktoré legálne povoľujú absurdnosti.
a navyše ten odporný mramor
Bytový komplex Bonaparte však nemá za sebou len arogantný príbeh. Arogantne aj vyzerá. „Veď to je najhoršie,” začína architekt Grožaj, „oblasť Palisád je známa štvrť pekných mestských víl a domčekov. Toto je obludná stavba, ktorá do charakteru ulice vôbec nezapadá.” Architekt Ján Bahna sa v bratislavských mestských vilách dobre vyzná. Jeho kniha Vily nad Bratislavou má už druhé pokračovanie – Vily nad Hradom.
Na komplex Bonaparte však pozitívny názor nemá. „Je to jedna z najhorších stavieb v Bratislave. Je absurdné, že na takom strategickom mieste, ktoré ovplyvňuje panorámu Bratislavy, vznikla takáto stavba.” Podľa architekta Bahnu je v najväčším prešľapom fakt, že toto miesto zostalo neprístupné verejnosti. Stavba je navyše arogantná svojou výškou, ktorou narušila zástavbu nízkych domčekov a nabúrala tak intimitu priestoru. Bahnovi prekáža aj použitý materiál – aroganciu vidí aj v necitlivom použití mramoru, ktorý do okolitého prostredia vôbec nezapadá. Bašternák má mramor rád, zadovážil si ho sám od seba od firmy BALAX, ktorej je vlastníkom.
Práve štvrť nad Hradom je podľa Roberta Grožaja známa tým, že udáva trendy v architektúre. Keď sa stretne solventný klient a dobrý architekt, ich povinnosťou je postaviť niečo, na čo bude pyšná celá verejnosť. „Stavba totiž nepatrí len majiteľovi. Je zasadená do prostredia, ktoré patrí všetkým. Cieľom každej stavby by malo byť to, aby ju obyvatelia prijali a boli na ňu hrdí. Mali by hovoriť: máme v našej štvrti krásnu stavbu, ktorá vyhrala niekoľko cien.” Každá stavba si nesie spoločenskú zodpovednosť. Otázkou je, ako sa s týmto pojmom vyrovná človek, ktorý bez problému zaparkuje na mieste vyhradenom pre hendikepovaných.
Aj napriek tomu, že v tomto objekte premiér býva, od pozadia stavby sa dištancuje. Hubovci si myslia, že Fico o tom, ako to bolo s touto stavbou, pred nasťahovaním netušil.
„Napísal som premiérovi v roku 2011 list, v ktorom som mu všetko vysvetlil. Namiesto toho, aby sa postavil na stranu ľudí, do komplexu sa nasťahoval. To je pľuvanec do tváre všetkým slušným ľuďom,” hovorí Milan Kňažko v HN televízii. Bonaparte bol už pred desiatimi rokmi pre miestnych symbolom neprávosti. Dnes je symbolom arogancie moci pre celé Slovensko.
Článok bol publikovaný v tlačenom vydaní .týždňa č. 27/2016.