Ostrovné vládkyne

alžbeta I.

Alžbeta I. (1533 – 1603) je jedným z potomkov Henricha VIII. z rodu Tudorovcov, ktorý je známy najmä tým, že mal šesť žien. Zjednodušene sa zvykne hovoriť, že Henrich VIII. sa chcel zbaviť svojej prvej manželky, preto žiadal Rím o anulovanie manželstva, a keď mu to bolo odopreté, vyvolal konflikt s pápežom a odtrhol svojich poddaných od Ríma. Alžbeta pochádzala práve zo zväzku Henricha VIII. s Annou Boleynovou, kvôli ktorej Henrich žiadal anulovať prvé manželstvo. Henrich dúfal, že Anna mu dá syna, ale namiesto toho sa mu narodila ďalšia dcéra – Alžbeta.

Po svojom otcovi však zdedila len to lepšie. Winston Churchill vo svojej knihe opísal jej prednosti takto: panovačné vystupovanie, výrečnosť a vrodená dôstojnosť, ako aj krajná odvaha vo chvíľach krízy či vášnivé a veľkolepé odhodlanie tvárou tvár protivenstvám. A ešte niečo: takmer nevyčerpateľný zdroj fyzickej energie. Zdedila aj otcovu inteligenciu, hovorila šiestimi jazykmi, vášnivo poľovala, jazdila na koni, strieľala z luku, ale milovala aj šperky, tanec či divadlo.

Na rozdiel od svojho otca, ktorý striedal manželky, sa odmietla vydať a šírila o sebe obraz „verejnej panny“. Hviezdy jej boli naklonené ešte v jednej veci. Jej rovesníkom bol William Shakespeare, a tak sa alžbetínska doba stala aj érou tohto geniálneho umelca. Časť jeho lesku sa teda zachytila aj na Alžbete, ktorá Anglicko dobre spravovala 45 rokov.

„Alžbeta nemala ani otcove expanzionistické sny, ani ideologickú vášeň či náboženský fanatizmus ako jej sestra Mária. Bola to skôr reálpolitička.“

Na trón nastupovala v pohnutých časoch, krajine hrozila náboženská občianska vojna, keďže spory medzi katolíkmi a protestantmi gradovali, navyše Anglicko bolo vtedy chudobným kráľovstvom a na kontinente malo veľa nepriateľov. Hrozilo, že proti Alžbete sa vytvorí katolícka aliancia na čele so Španielskom a jeho obrovskou armádou. Španielov si mohla udobriť tým, že by si vzala španielskeho kráľa, ale odmietla to, dokonca nerealizovala ani avizované manželstvo s členom francúzskej kráľovskej dynastie. Málokto vtedy jej počínaniu rozumel, ale historik Churchill to posúdil ako prezieravý krok: „Vydať sa do niektorého z európskych panovníckych rodov by znamenalo dať sa vtiahnuť do víru európskej politiky a musieť čeliť nepriateľstvu manželových protivníkov.“

Alžbeta nemala ani otcove expanzionistické sny, ani ideologickú vášeň či náboženský fanatizmus ako jej sestra Mária, ktorá sa pokúšala vrátiť Anglicko ku katolicizmu. V dramatických časoch sa ako Alžbetina veľká prednosť ukázala nepredpojatosť a zmysel pre reálpolitiku. Často volila skôr pasívny postoj, vyhýbanie sa konfliktom, ale keď bolo treba rázne konať, nebála sa. Oslabila protestantských extrémistov, ale Anglicko sa napokon pod jej vládou definitívne stalo protestantskou krajinou. Pápež Pius V. ju preto vyobcoval z katolíckej cirkvi, ale situácia v Anglicku sa upokojila a ľud stál za milovanou kráľovnou. Vzbury aj intrigy síce ohrozovali aj Alžbetu, ale neboli príliš významné a ona si pokojne mohla vyjsť na prechádzku medzi ľudí, rozprávať sa s nimi, využívať svoju bezprostrednosť, vtip aj šarm a upevňovať svoju popularitu.

Alžbeta sa nevyhla ani vojne, hoci nemala k dispozícii poriadnu armádu. Investovala však do moderného a dobre vyzbrojeného loďstva, ktoré poslala do boja proti oveľa silnejšej španielskej armáde. Vďaka výbornej vojenskej stratégii a zapojeniu korzárskych lodí (s legendárnym Francisom Drakom) anglické námorské loďstvo zdecimovalo španielske lode a vôbec nedovolilo nepriateľskej pechote vylodiť sa v Anglicku. Vďaka funkčnému loďstvu sa posilňoval aj rozvoj medzinárodného obchodu, lebo staré pravidlo hovorí, že kto má hlavné slovo na mori, má hlavné slovo aj v obchode, a kto má hlavné slovo v obchode, ovláda bohatstvo sveta, a teda aj svet samotný.

Kráľovná síce nemala priameho potomka, ale korunu po nej prevzal príbuzný, ktorý sedel na škótskom tróne. Vďaka tomu sa po Alžbetinej smrti zjednotilo škótske kráľovstvo s anglickým a ostrovná monarchia získala väčšiu silu aj rešpekt.

viktória

Alžbetínska doba, počas ktorej sa z ostrovnej krajiny začala stávať svetová veľmoc, sa často nazýva zlatým obdobím Anglicka. Viktoriánska doba, počas ktorej dosiahla Británia svoj imperiálny vrchol, takýto vznešený názov nedostala. No bola to tiež skvelá éra: dlhý mier (tomu sa vznešený názov ušiel, hovorí sa o ňom ako o Pax Britannica), nevídaný populačný aj ekonomický rast (s nenaplnenými Malthusovými veštbami), prevratné vedecké objavy (Faraday, Joule, Darwin) a technické vynálezy (železnica, elektrina).

„Kráľovná Viktória sa nemiešala do remesla vlády, ale rozvážne robila personálnu politiku.“

Prečo sa však spomínané doby volajú práve podľa panovníčok? V Alžbetinom prípade je to vcelku jasné. Viktória (1819 – 1901) bola na tróne dokonca šesťdesiatštyri rokov (v tomto roku sa jej vyrovnala Alžbeta II.), ale nedá sa povedať, že by skutočne panovala. Bola kráľovnou konštitučnej monarchie a to je celkom iné postavenie, ako mal renesančný monarcha. Napriek tomu sa druhé dve tretiny 19. storočia oprávnene volajú po tejto drobnej kráľovnej. Urobila totiž jednu mimoriadne dôležitú vec, vďaka ktorej svoju dobu výrazným a dôležitým spôsobom ovplyvnila.