isté kruhy v našej spoločnosti vykresľujú Slovenské národné povstanie ako úplnú zbytočnosť, alebo ho dokonca považujú za zradu voči vlastnej krajine. Paradoxne, práve keď sa na SNP pozrieme ich optikou, pochopíme aký obrovský význam malo. Čo by sa stalo s našou krajinou, keby žiadne povstanie nebolo? Keby všetci ľudia svorne poslúchali a nasledovali predstaviteľov Tisovho režimu?
Celková stratégia vtedajšieho režimu bola pomerne jasná. Slovenský štát bol satelitný štát nacistického Nemecka a o jeho smerovaní sa nerozhodovalo v Bratislave, ale v Berlíne. Hitler zasahoval dokonca aj do takých vnútorných záležitostí, akou bolo obsadenie vedúcich vládnych pozícií v slovenskom štáte. Tisovi napríklad priamo nariadil, aby sa ministrami zahraničia a vnútra stali Vojtech Tuka a Alexander Mach, predstavitelia tvrdého fašistického krídla. Podobne aj celá slovenská zahraničná a ekonomická politika sa orientovala na rozhodnutia nacistického Nemecka.
„V dnešnej dobe, keď nám tak často chýbajú pozitívne vzory, predstavujú účastníci povstania jedinečný príklad skutočných charakterov a skutočného vlastenectva.“
Ako Hitlerov satelitný štát sme vyhlásili vojnu tým istým krajinám ako nacisti. Postupne sme boli vo vojnovom stave so Sovietskym zväzom, s USA, aj s Veľkou Britániou. Tisov režim tiež vyslal dve divízie v počte okolo päťdesiattisíc vojakov, ktoré sa zúčastnili na nemeckom ťažení proti Sovietskemu zväzu. Spomedzi nich bola postupne vyformovaná čiastočne motorizovaná „Rýchla divízia“, ktorá bola začlenená pod priame velenie nemeckej 17. armády.
Slovenská Rýchla divízia sa zúčastnila na bojoch v bitke pri Umane, kde nacistické vojská obkľúčili a následne zabili alebo zajali dvestotisíc sovietskych vojakov. Vytvorila tiež prienik pre nacistické vojská pri Rostove na Done. Následne sa zúčastnila na bojoch na Kaukaze, kde sa nacisti snažili prebojovať až k sovietskym ropným poliam v Azerbajdžane, po ktorých dobytí by Hitler vojnu veľmi pravdepodobne vyhral. Vojenské oddiely vyslané vtedajším vedením slovenského štátu sa teda priamo zúčastňovali na vysoko strategických bojoch na východnom fronte a svojím podielom tak prispeli k smrti veľkého množstva sovietskych vojakov a civilistov.
hnev, front a ruiny
Keď sa situácia na východnom fronte otočila a Červená armáda sa postupne približovala k slovenským hraniciam, Tisov režim naďalej koordinoval svoje plány s nacistickým Nemeckom a plánoval vojensky brániť slovenské územie pred sovietskymi vojskami. A šíril propagandu, podľa ktorej sa celá spoločnosť mala jednotne postaviť proti prichádzajúcim „agresorom“.
V lete roku 1944 sa na východnom Slovensku už plne pripravovali dve divízie slovenskej armády na podporu nemeckých vojsk v blízkosti hraníc v smere od Poľska. Ako by front potom naprieč Slovenskom postupoval, Tisov režim by nasadil postupne celú armádu aj so zálohami, čo by po celkovej mobilizácii mohlo znamenať okolo dvestotisíc vojakov. To predstavovalo pomerne významnú bojaschopnú silu, s ktorou aspoň čiastočne počítali aj nemeckí vojenskí plánovači.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.