keď som pred dvoma týždňami hľadala v ružomberskej nemocnici interné, myslela som na zvláštne paralely... Pred ôsmimi rokmi sa so mnou takto na posteli, polonahý (pacienti tú pyžamovú polonahotu poznajú), poslednýkrát rozprával na onkológii bývalý dekan filozofickej fakulty Imrich Vaško. Aj on v starobe namiesto odpočinku zakladal, rozvíjal, dal všetko – a dostal nevďak, zlomyseľnosť, šikanovanie. Odnieslo si to telo.
Pán profesor Tadeusz Zasępa sa sediac na posteli trochu zakryl dekou, pobozkal mi ruku (ako to robil vždy každej dáme) a na otázku, ako sa má, povedal: „Dobre sa mám...“ Vedľa neho ležala už neodmysliteľná taška s baterkami, ktoré museli od vlaňajšej operácie nepretržite poháňať srdcovú pumpu. Hlasivky mal poškodené gastroskopiou, preto len chripľavo šepkal. „Nebolí ma nič, len som veľmi zoslabnutý...“ Hemoglobín mu za posledné dva mesiace stále klesal, musel dostať desať transfúzií.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.