marcel má dvanásť rokov. Žije v malom dvojizbovom byte s mamou, nevládnym starým otcom a dvoma mladšími sestrami. Mama robí na dve smeny, nemá veľa času na deti. V súčasnosti sa venuje najmladšej prváčke, Marcel je už na druhom stupni. Mama sa spolieha, že chlapec je už dosť veľký a mal by sa o seba vedieť postarať sám.
„Z dobrého dvojkára sa stal problémový integrovaný štvorkár. Doma by sa mu mali venovať viac, no nemá kto.“
Marcelovi rodičia sa rozviedli pred tromi rokmi. Chlapca to dosť zasiahlo, i keď to nedával veľmi najavo. Otec mal problém s alkoholom a svojou päsťou. Na začiatku rozvodového konania sa manželke vyhrážal, že ju zabije, ak mu zoberie deti. Nakoniec sa ukázalo, že to nemyslel až tak vážne. Sloboda mala svoje výhody. Prestal platiť výživné. Peniaze, ktoré mal, radšej minul na alkohol a automaty. Marcel o ňom počul naposledy od kamoša, ktorý býva v rovnakom vchode ako jeho otec. Vraj začal fetovať.
Pri prestupe na druhý stupeň si učiteľky všimli, ako sa priemer Marcelových známok zhoršil. Z dobrého dvojkára sa stal problémový integrovaný štvorkár. Doma by sa mu mali venovať viac, no nemá kto. V škole na to tiež nemá nikto čas. Domov nosí poznámky o tom, ako nadáva učiteľkám, ignoruje hodiny, šikanuje spolužiakov. Je toho toľko, že mu mama nestíha podpisovať žiacku knižku, o jeho prospechu má len letmý prehľad. Marcela sa už snažil usmerniť aj triedny učiteľ. Ten mu sem tam vynadá a povyhráža sa, že prepadne. Na viac mu nezostávajú nervy ani čas. Triedny učiteľ na veľké činy po rokoch v nefunkčnom systéme už rezignoval. Odučí čo treba, zapíše do papierov všetky formality, nech mu dá vedenie pokoj a potom padla.
strážiť či učiť?
Na Slovensku sa nájdu ukážkové školy. Popri nich ale existujú aj mnohé slabé, ktoré ani zďaleka nedokážu pripraviť deti ako Marcel do života a je jedno či sú biele alebo rómske. Ak je prioritou len mať dostatok detí, jednoznačne to ovplyvňuje aj nastavenie celého zariadenia. Školy s takouto klímou označuje slovenský profesor Erich Petlák ako strážcu či opatrovníka. Väčší dôraz ako na rozvoj sa kladie na to, aby deti neprestúpili na inú školu. Tomuto prístupu zodpovedá aj formálnosť práce, byrokratické riadenie a zachovávanie starej rutiny, ktorej sa treba prispôsobiť.
„Triedny učiteľ na veľké činy po rokoch v nefunkčnom systéme už rezignoval.“
Na základe cieľov, ktoré sleduje škola, existuje aj druhý typ. Je to zariadenie s edukačným cieľom, ktoré chce deti rozvíjať. Vedenie aj učiteľský zbor sa snaží sledovať trendy v súčasnej pedagogike a didaktike. V kolektíve dominuje tvorivý duch, zavádzajú sa inovácie a nevyhýba sa ani experimentom. V prvom rade sa rešpektuje individualita žiaka. V záujme kvalitného vzdelania hľadá takáto škola spôsoby ako angažovať rodičov a verejnosť.
dá sa to
Klíma podľa odborníkov výrazne ovplyvňuje prospech detí a môže im pomôcť k lepším výsledkom. Nastavenie školy je dôležité a prejavuje sa v nepatrných detailoch ako je architektúra, zariadenie, výzdoba chodby či tried. Mnohé sa dá vyčítať aj z vízie a cieľov, ak má škola vôbec nejaké stanovené.
Ak chceme urobiť školy lepšími, musíme sa prestať báť, prízvukuje Anna Chlupíková riaditeľka základnej školy v Novákoch. „Treba odbúrať strach učiteľov učiť inak, veselo, aktuálne, netradične, aby sa nebáli byť sprievodcom žiakovi, nie jeho sudcom, kontrolórom, meračom jeho vedomostí.“
Práve Anna Chlupíková je jednou z riaditeliek, ktoré sú príkladmi toho, že aj na štátnej škole a v závale byrokracie sa dá vytvoriť pozitívna klíma. Na prvý pohľad sú to možno drobnosti. Otvorená knižnica na chodbe, férový prístup vedenia k učiteľom aj k rodičom, pestrý školský dvor, no aj zoskupenie lavíc, ktoré nie sú striktne nasmerované k tabuli. Naozaj drobnosti, bez obchádzania predpisov a bez extrémnych investícií.
Podobne sú na tom v štátnej základnej škole na Letnej v Poprade. „Od prvotného vstupu do školy je priateľský prístup a atmosféru cítiť takmer okamžite. Táto atmosféra je čiastočne vytváraná fyzickým usporiadaním školy, teda jej výzdobou a materiálnym vybavením, ale predovšetkým priateľským a partnerským prístupom učiteľov k žiakom.“ Takto zhodnotilo priestory Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK), ktoré uvádza školu ako príklad dobrej praxe v inkluzívnom vzdelávaní.
Skvelým príkladom, že flintu netreba hádzať do žita ani v tom najťažšom, je Krásnohorké Podhradie. Väčšinu žiakov základnej školy tu tvoria deti rómskej národnosti. Práve deti z tejto obce boli pred rokmi obvinené, že ich pričinením vyhorel hrad Krásna Hôrka. „Škola chráni svojich žiakov pred predsudkami a nenávisťou zo strany majority podporovaním hrdosti na ich pôvod, tradície v obci alebo rómsku kultúru,“ píše ďalej CVEK.
O tom, že škola robí svoju prácu dobre, svedčí aj fakt, že sa žiakom darí študovať na stredných školách. Osvedčil sa nápad výchovnej poradkyne, zavolať absolventov, aby svojim mladším spolužiakom porozprávali, ako štúdium na strednej vyzerá a či sa s vybraným odborom dá dobre zamestnať. Malým a bezplatným vstupom do bežného systému učenia dokázali zamestnanci školy zvýšiť počet rokov školskej dochádzky. Pre deti a mladých z tejto obce to znamená väčšu perspektívu pri vstupe na pracovný trh a teda možnosť žiť dôstojnejší život.
Trend, ktorý naznačujú nielen testy PISA, ukazuje, že detí ako Marcel, zo zlého prostredia a so zaostávajúcou čitateľskou gramotnosťou, je v našich školách skoro tretina. Nemôžeme si teda ďalej klamať, že z toho jednoducho vyrastú. Že sa sami pozbierajú, lebo to, čo nefunguje doma, škola nemá šancu napraviť. Ak sladko zaspíme v tomto sebaklame, čaká nás smutná budúcnosť plná nielen frustrovaných učiteľov, ale aj ubitých mladých ľudí.
Tento článok bol publikovaný vďaka finančnej podpore Nadácie Eset.