Keď je nadácia verejný nepriateľ

mimovládna organizácia niekoľko mesiacov prácne zisťovala, či peniaze z verejných zdrojov, určené na komplexné vybavenie štátnej nemocnice, ktorá patrí pod gesciu ministerstva vnútra, boli vynaložené účelne a efektívne. Mimovládka konala vo verejnom záujme, pretože je v záujme občanov, aby sa ich peniaze vynakladali šetrne a hospodárne. Keď zistila, že verejné prostriedky takto vynaložené neboli, stala sa verejným nepriateľom nielen pre vedenie nemocnice, ale aj pre ministra vnútra a predsedu vlády.

rozhodol sa ako vždy

Analýzu, ktorú spracovala Nadácia Zastavme korupciu (NZK), označil Marián Križko, generálny riaditeľ Nemocnice sv. Michala, za „materiál, ktorého účelom je diskreditovať túto nemocnicu“. Ak takto reaguje dotknutý subjekt, dá sa to ešte ako-tak pochopiť, aj keď nie ospravedlniť.

„Ak to zhrnieme – nemocnica a ministerstvo porušili zákon, lebo v centrálnom registri nie sú prístupné povinné prílohy k zmluve. Verejnosti tým protizákonne odopreli prístup k špecifikáciám.“

Úplne nepochopiteľné však je, že minister vnútra Robert Kaliňák ako verejný činiteľ ani nepredstieral, že si hodlá splniť povinnosť, ktorá mu z jeho postavenia vyplýva. Nepovedal, že zistenia nadácie sú príliš vážne na to, aby ich bolo možné bez ďalšieho skúmania prijať alebo odmietnuť. Nepovedal, že on ako ústavný činiteľ má povinnosť chrániť verejný záujem, a preto sa k veci vyjadrí až po dôkladnom preverení, či zistenia nadácie zodpovedajú realite. Robert Kaliňák mal názor hotový hneď – tak ako veľa ráz predtým v podobných prípadoch. Vyhlásil, že materiál Nadácie Zastavme korupciu je „pamflet, ktorým sa nadácia rozhodla prejsť do politického poľa“.

Keď si mal minister vybrať, či bude chrániť verejný záujem, alebo svojho človeka, rozhodol sa ako vždy. A jeho voľbu vzápätí odobril samotný premiér, ktorý vyhlásil, že „nadácia blízka prezidentovi“ svoje závery zverejnila „bez overenia, bez čohokoľvek“. Znovu sa tak potvrdilo, že od plytvania verejnými zdrojmi je už len jedna vec smutnejšia a poburujúcejšia – keď najmocnejší politici plytvanie nielen tolerujú, ale aj chránia a obhajujú.

Riaditeľ Križko spochybňoval zistenia nadácie fundamentálne – ako keby relevantný záver, či peniaze na nemocnicu boli vynaložené efektívne, vlastne ani nebol možný. Šéf nemocnice totiž povedal: „Nech postaví niekto rovnakú nemocnicu iným spôsobom za rovnakú cenu, vyššiu alebo nižšiu, a potom sa môžeme baviť o tom, čo bolo alebo nebolo efektívne.“

Ministerstvo vnútra potom doviedlo riaditeľov „argument“ ad absurdum: „Ani pán Sibyla (riaditeľ NZK), ani pán Turček (analytik) ani nikto z Nadácie Zastavme korupciu žiadnu nemocnicu nikdy nepostavil, žiadnu nemocnicu zdravotnícky nevybavil a ani nikdy nekúpil ani jediný zdravotnícky prístroj.“ Keby sa k veciam verejným smeli vyjadrovať len tí, čo ich priamo realizujú, namiesto verejnej debaty by tu bolo verejné ticho. Mnohí by to určite privítali, ale tak ďaleko ešte nie sme. Keď už riaditeľovi Križkovi a ministrovi vnútra ide o porovnanie, jedno je známe.