opisné formy hodnotenia sú jednou z kľúčových téz Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania Učiace sa Slovensko, z ktorých má vychádzať reforma školstva. Ivan Juráš, spoluautor téz a zároveň zriaďovateľ školy Marie Montessori v Bratislave, vidí zmysel takéhoto hodnotenia najmä v obsažnosti spätnej väzby žiakovi, ktorá podporuje jeho chuť učiť sa a celostný rozvoj. „Oslovovať vnútornú motiváciu detí známkami je tá najkomplikovanejšia a najhoršia cesta,“ tvrdí a pripomína štúdie, ktoré to potvrdzujú.
Pritom práve motivácia žiakov sa v poslednom čase stáva pálčivým problémom našich škôl. Slovenskí žiaci stratili záujem o štúdium prírodných vied, ktoré sú kľúčové pre uplatnenie v 21. storočí. Ako nedávno ukázala štúdia PISA 2015, ich prepad bol najväčší z krajín rozvinutého sveta.
ako na Slovensku vznikli známky?
hodnotenie žiakov tu bolo takmer odnepamäti, v knihe Hodnotenie žiakov na prvom stupni základnej školy s dôrazom na bodové hodnotenie dejiny známkovania zhŕňa Mária Grolmusová. Prvé referencie sú z obdobia otrokárskej spoločnosti a staroveku. Ide o kresby a maľby, na ktorých je zobrazené napríklad trestanie žiakov palicou. V tomto období sa používali aj takzvané lokácie. To bol systém usadenia v triede podľa výsledkov učenia. Lavica vpredu bola pre tých najlepších. Slabí žiaci sedeli za somárskou lavicou zastrčenou kdesi bokom.
Známkovanie ako také sa zaviedlo až na konci 16. storočia. Dovtedy prevládalo slovné hodnotenie a hodnotenie rôznymi znakmi. Postupne sa spôsob hodnotenia spresňoval. No bohatým sa nepáčilo, že by mali mať aj chudobní prístup k vzdelaniu. A tak sa v rukách buržoázie stal systém hodnotenia a klasifikácie žiakov prostredníctvom známok a klasifikačných stupňov nástrojom segregácie. Deti jednotlivých sociálnych tried sa delili aj prospechovo. Zmeny priniesla až v 18. storočí Mária Terézia a školský reformátor Johann Ignaz Felbiger.
„Bohatým sa nepáčilo, že by mali mať aj chudobní prístup k vzdelaniu.“
Zákon Ratio educationis okrem práva na vzdelanie pre všetky sociálne skupiny zaviedol aj vysvedčenie, ktoré dostal žiak pri odchode zo školy. Jeho prítomnosť v škole sa hodnotila štyrmi stupňami: veľmi pilná, pilná, nestála, zriedkavá. Prospech sa tiež klasifikoval štyrmi stupňami: veľmi dobrý, dobrý, prostredný, slabý. Aj v tomto období sa používali lokácie a telesné tresty. Pretrvávalo aj hodnotenie rôznymi znakmi, používali sa kresby zvierat, ako napríklad osol či sviňa. Kto neposlúchal alebo sa zle učil, čakal ho výprask metlou, ťahanie za uši, hrach či polienko, na ktorom musel kľačať.
V 19. storočí sa správanie klasifikovalo štyrmi stupňami, no prospech sa vyjadroval už piatimi stupňami. Začiatkom 20. storočia u nás už klasifikácia obsahovala stupne, ktoré používame dodnes: výborný, chválitebný, dobrý, dostatočný, nedostatočný. Zrušilo sa známkovanie pilnosti. Mnohí ho kritizovali, lebo hodnotenie bolo nejasné. Žiaci, ktorí sa dobre učili, mali jednotky aj z pilnosti. Slabší žiaci mali z pilnosti automaticky horšie známky. Učitelia totiž nevedeli vždy rozlíšiť schopnosti žiakov od ich usilovnosti.
„Oslovovať vnútornú motiváciu detí známkami je tá najkomplikovanejšia a najhoršia cesta.“
O celkovom zrušení známok sa vo svete začalo hovoriť v 70. rokoch 20. storočia. Vychádzali z požiadaviek o rovnosti vo vzdelávaní a zavedení individuálneho prístupu k žiakovi na základe jeho osobných schopností a záujmov.
Po páde komunizmu sa školský systém začal transformovať a otvárať novým myšlienkam. Už v roku 1992 sa našlo zopár škôl v Nových Zámkoch, Bojničkách a Martine, ktoré skúšali slovné hodnotenie v praxi.
Známkovanie v prvom ročníku základnej školy sa na celom Slovensku zrušilo v školskom roku 1988/89. Od septembra 1991 sa na prvostupniarskom vysvedčení slovne hodnotili predmety ako hudobná, telesná a výtvarná výchova a pracovné vyučovanie.
Tento článok bol publikovaný vďaka finančnej podpore Nadácie Eset.