Hanba tretieho sektora: Požičali si od vlastných klientov a dobrovoľníkov tisíce, niektorým ich nevrátili doteraz

na stránkach .týždňa sme v minulosti priniesli články o projekte internetovej poradne pre mladých IPčko.sk. Vyškolení dobrovoľníci poskytujú cez online chat rady mladým s depresiou, traumou, so sklonmi k samovražde. Dobrá myšlienka, idúca ruka v ruke s dobou.

O to prekvapujúcejšie znejú svedectvá viacerých mladých ľudí z tejto organizácie, ktorí sa cítia podvedení a zradení. Čo sa udialo? IPčko malo finančné problémy a organizácia si od dobrovoľníkov požičala peniaze. No financie už naspäť nedostali v dohodnutom čase, a dokonca mali problém v komunikácii s človekom, ktorý túto pôžičku zorganizoval – s Marekom Madrom, šéfom občianskeho združenia. Niektorí dostali svoje peniaze späť po dlhom čase, niektorí ich neuvideli doteraz.

„Z 3 200 eur mi doteraz vrátili len polovicu, aj to až vtedy, keď som vec začala riešiť súdnou cestou,“ tvrdí jedna z dobrovoľníčok.

dlhy a ich dôsledky

Veronika Janíčková nastúpila v roku 2014 do IPčka ako dobrovoľníčka, keď bola ešte študentka. Od začiatku videla, že IPčko nemá peniaze a vnímala ako svoju „morálnu povinnosť“ IPčku peniaze požičať. Keďže sa jej peniaze nevracali, dostala sa do osobných finančných problémov. „Potom mi Marek ponúkol brigádu, ktorá mi mala s peniazmi aspoň trochu pomôcť – mala som ušiť sedacie vaky pre Paneurópsku vysokú školu. IPčko vystavilo faktúru za ušité tulivaky, tie peniaze však zostali v IPčku a ja som ich nedostala. Bol to pre mňa vrcholný podraz. Nahnevalo ma aj to, že mi Marek najskôr tvrdil, že škola im peniaze neposlala, ale ja som zistila, že áno; potom tvrdil, že IPčko bolo v mínuse na účte a peniaze preto okamžite pohltila banka. Celé to obalil do toho, ako ho to mrzí a že ide o nedorozumenie.“ Odchod z IPčka vyzeral veľmi civilizovane. „Marek sa mi ospravedlnil, podpísali sme zmluvu o pôžičke. Z 3 200 eur mi však doteraz vrátil polovicu, aj to až vtedy, keď som vec začala riešiť súdnou cestou.“ Veronika tvrdí, že „nevidí zásadný problém v meškaní splatenia, ale v klamstvách a zavádzaní, ktoré sa s tým spájali.“

Katarína Gešková v IPčku vyše roka dobrovoľníčila, potom sa dohodla aj na odmeňovaní. Peniaze však nechodili. „Mesiace som fungovala na sľuboch, že dostanem peniaze hneď, ako získame granty.“ Katarína však myš­lienke IPčka verila, preto dokázala dlho žiť len z vlastných úspor a vďaka podpore okolia. Nakoniec z projektu odišla v júli 2015 s pohľadávkou vo výške 1 800 eur a peniaze nedostala späť doteraz, pričom jej Madro údajne „viackrát sľuboval, že do konca toho a toho mesiaca“ ich určite dostane. „Keď sa pozriem späť, najviac mi je ľúto, že som naletela na plané sľuby. Prežila by som, ak by mi (Madro) priamo povedal, že peniaze nemá a že si mám nájsť inú prácu – a v tom čase som narazila na jednu výbornú pracovnú ponuku, na ktorú som nereagovala, lebo IPčko mi bolo prednejšie. Cítim sa podvedená. A tak obludne.“

Jana Šíblová, tiež bývalá dobrovoľníčka, nepožičala IPčku veľa peňazí (i keď pre študenta je aj 160 eur dosť), ale zažila čudné veci. „Keď sa objavili informácie od bývalých dobrovoľníkov, že v IPčku sú problémy s peniazmi, ich splácaním a správaním vedenia, prosila som Mareka Madra, aby sme sa stretli s naším supervízorom a celú atmosféru nedôvery skúsili nejako vyriešiť. Marek to však odmietal riešiť spoločným stretnutím a diskusiou.“