Dušan Ondrušek: Konflikty potrebujeme

v akom svete žijeme?

Bol som vychovávaný v predstave, že ak bude demokracia ohrozená, tak to bude zo strany autoritatívnych vodcov, ktorí obmedzia komunikáciu, ako to videl Orwell. Dnes sa ukazuje, že sa presadzuje skôr scenár z Huxleyho románu Prekrásny nový svet, kde sa ľudia dobrovoľne vzdávajú svojej slobody. Strácame imunitu voči manipulácii. Preto sú úspešní Trump a jemu podobní.

ako chápete slovo konflikt?

Na rozdiel od väčšiny ľudí pre mňa to nie je negatívne, odporné slovo, ktorému sa treba vyhnúť. Aj keď, kedysi som ho tak vnímal aj ja. Ale keď som sa začal o to hlbšie zaujímať a stretával som sa s ľuďmi v konfliktoch, tak čoraz viac si myslím, že konflikt je v poriadku, sám osebe nemá mínusové ani plusové znamienko. Spôsoby, akými sa rieši, môžu byť konštruktívne alebo násilné, ale samotný konflikt je pre spoločnosť potrebný. Nie je iba brachiálny, je celá paleta rôznych podôb konfliktov. Bitka, násilie – to sú najmenej typické konflikty. Najčastejšie ide o to, že máme iné názory aj riešenia a celý konflikt prebehne hádkou, diskusiou. Alebo je to boj o zákony, o pravidlá. Konfliktom je i situácia, keď znemožňujeme nejakej skupine sa prejaviť.

kedy sa konflikty stávajú zničujúcimi?

Samotný konflikt sa nekončí nikdy. Predstava, že vypukne, prejaví sa a potom sa skončí, nezodpovedá realite. Od 90. rokov sa hovorí o transformácii konfliktu, čo znamená, že mení svoju podstatu – už nemá zničujúci charakter, ale pretrváva, má iné deliace čiary, vo výbušnej situácii môže mať opäť násilnú povahu. Ale nie je možné konflikty odstrániť a ani by to nebolo dobré.

založili ste kedysi Centrum pre prevenciu a riešenie konfliktov. Ak je konflikt užitočná vec, prečo je dôležité vykonávať prevenciu?

(Úsmev.) Veci sa menia, tak sa už naša organizácia dnes nevolá. Prevencia sa týka nekonštruktívnych spôsobov riešenia, nie samotných konfliktov.

máte dlhoročné skúsenosti z regiónov, ktoré prešli viditeľnými konfliktmi, vojnami. Ktorá z tých krajín vám utkvela a jej skúsenosť je aplikovateľná na Slovensko?

Najzaujímavejšie bolo, keď som chodil do stredoázijských republík, ako je Uzbekistan či Kazachstan. Ich najčastejší komentár bol, že my (teda Slováci) sme tá civilizovaná, kultúrna časť sveta, zatiaľ čo oni nie. A to, čo hovorím, sa u nich vraj nedá aplikovať – lebo ich ľudia sú iní. Keď som sa usiloval pochopiť, čo v ich ponímaní znamená „civilizovaná krajina“, tak som pochopil, že ide o čosi, na čo sme do takej miery zvyknutí, že už ani neuvažujeme o riešeniach, ktoré im napadajú ako prvé.