Žeriavy tiahnu

krásne verše, vystihujúce jesennú melanchóliu, napísal napríklad Karel Jaromír Erben: Šedivé mlhy nad lesem plynou / jako duchové vlekouce se řadem / jeřáb ulétá v krajinu jinou – pusto a nevlídno ladem i sadem. Podobnú poetickú spomienku na kŕdle vtákov letiacich v iskrivom vzduchu kamsi do neznáma mám z detstva vďaka sovietskemu špionážnemu seriálu Sedemnásť zastavení jari. Hneď na začiatku prvej série agent Isajev alias Otto von Stierlitz, kráčajúci zvoľna typickým ruským brezovým hájikom, zdvihne hlavu k oblohe a s meditatívnym zaujatím pozoruje kŕdeľ letiacich žeriavov, pričom v pozadí nám brnká na city Tariverdjevov romantický klavír. Dodnes sa mi vybaví tento pôsobivý obraz do všetkých podrobností, keď vidím na oblohe hoc aj kŕdle letiacich husí.

žeriav v Európe a nad Slovenskom

Žeriavy sú nesmierne elegantné vtáky. V Číne sú symbolom dlhovekosti, nesmrteľnosti a múdrosti. So sivočiernou farbou tela kontrastuje biele záhlavie, pričom všetkému dodáva decentný akcent červeno sfarbené temeno hlavy. Žeriavy sú vyššie ako bociany a volavky popolavé, rozpätie ich krídel dosahuje takmer dva a pol metra. Žeriav popolavý je doma v Palearktíde, teda oblasti siahajúcej zhruba od severnej Európy až po Áziu k úpätiu Himalájí). Hniezdi v močaristých biotopoch tundry, tajgy, v lesostepiach a stepiach. Najpočetnejšie európske populácie hniezdia v Rusku (až 40-tisíc párov), pričom celoeurópska populácia sa odhaduje na 90-tisíc párov. V Európe teda nejde o extrémne vzácny druh, no na Slovensku patrí k chráneným druhom. U nás totiž v podstate nehniezdi, len zriedkakedy urobí výnimku, ako napríklad v roku 2009, keď jeden pár vyviedol mladé v oblasti Senianskych rybníkov.