„Bolo zamračené, padal drobný dážď, tma hustá ako smola. Pochod tmavým lesom a cez húštiny sa spomaľoval. Boli s nami starší kňazi, ktorým hrozilo väzenie, lebo odmietli kolaborovať s režimom, iní, ktorí sa angažovali za slobodu svojich veriacich, a jeden, ktorý sa už dávnejšie skrýval.“
Takto si na 9. apríl 1951, ktorý tragicky poznačil životy viacerých slovenských saleziánov, spomína vo svojej knihe Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov kňaz Anton Srholec.
Obdobie komunizmu je plné hrdinských príbehov s tragickým koncom. Aktérom jedného z nich bol slovenský salezián Titus Zeman.
cez hranice
V tento deň sa skupina 22 rehoľníkov pokúsila nelegálne prekročiť rieku Moravu a cez Rakúsko sa dostať do Turína. V skupine boli okrem Srholca aj ďalší známi saleziáni, napríklad neskorší hlas Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy Anton Hlinka alebo špičkový biblista Jozef Heriban. Na ich čele stál don Titus Zeman. „Vyčerpaní sme šťastlivo prišli na hrádzu, ale až nadránom, práve sa brieždilo. V diaľke sa valila rozvodnená Morava – na horách sa topili snehy. Medzi hrádzou a brehom kalná voda, studená ako ľad. Mali sme len jeden čln. Nerozhodné váhanie,“ opisuje zlomový okamih Anton Srholec.
Na slobodu sa väznený kňaz dostal po trinástich rokoch, v marci 1964.
Titus Zeman sa snažil ostatných presvedčiť, že rieku treba prekonať za každú cenu. Skupina sa však postupne rozpadla. Podozrivé osoby si čoskoro všimla pohraničná stráž a za pomoci armády a polície ich pochytala. V cele sa ocitlo spolu šestnásť utečencov, medzi nimi aj Titus Zeman.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.