Ako sa dá žiť v kontajneri?

vyhorenie bytovky na Bratislavskej ulici v Žiline, ktorá patrí mestu, vyvolalo medzi ľuďmi pred pol rokom veľa emócií. Do hrozného stavu sa dostala vinou nájomníkov aj vinou správcu, organizácie Žilbyt, ktorá sa o ňu nestarala.

Po Novembri ´89 sem primátor Ján Slota sťahoval všetkých Rómov z okolia, až sa z Bratislavskej stalo neslávne známe geto. Po požiari vlani na jeseň dal primátor Igor Choma bytovku zbúrať, údajne pre jej statické narušenie. Rómovia išli do telocvične. Šírili sa dezinformácie, že strava pre nich stojí päťtisíc eur na deň a podobné hlúposti.

Traja nájomníci z vyhorenej bytovky poctivo splácajú podľa splátkového kalendára a zároveň platia nájom za bývanie v kontajneri vo výške približne dvesto eur za mesiac. To je skutočne veľa.

Najstarší osadník Oliver Baláž (60) je jedným z prvých nájomníkov na Bratislavskej. S manželkou Veronikou, synom Reném, jeho manželkou a šiestimi deťmi a ešte jednou vnučkou od manželkinej dcéry žijú spolu jedenásti v priestore, kde by to asi z nás „bielych“ málokto dokázal: v stavebnom kontajneri bez vody a sociálneho zariadenia. Spolu s nimi tam býva ešte 13-ročný psík Vaneska. S pánom Balážom som urobil rozhovor.

ste Žilinčan?

Pochádzam z Turia. Za socializmu som robil na železnici ako traťový robotník. Tu boli podnikové byty a ja som bol jedným z prvých nájomníkov. Žili sme tu v pokoji spolu s bielymi obyvateľmi. Keď padol socializmus, prišiel som o prácu, tak som si spravil živnosť.

v akej oblasti ste podnikali?

Najímali si ma rôzne firmy na stavebné práce. Robil som rôzne stolárske i výkopové práce. Nebolo zle, dalo sa.

Ľubo BechnýPo požiari v bytovke, ktorú následne zbúrali, býva 11-členná rodina Balážovcov spolu so psom v jednej unimobunke.

vraj mali ste svadbu v uniforme...

Áno, musel som. Slúžil som na vojne v Terezíne. Ako mechanik a veliteľ vozu. S budúcou ženou sme čakali dieťa. Mali sme svadbu v kostole po mesiaci mojej vojenčiny. Ona bola z Brodna, nebola Rómka, tak jej rodičia odmietli prísť na našu svadbu. Brali to veľmi zle, vôbec ma nechceli akceptovať ako človeka a manžela ich dcéry. Neskôr, keď som prišiel domov na opušťák, tak už to bolo trochu lepšie. Jej rodičia sa spriatelili s mojím otcom ktorý chodil 16 rokov ako prísediaci sudca z ľudu. Bol vyučený obuvník, tak im spravil topánky.