aký máte vzťah k dejepisu?
Keď som sa ho učil na základnej škole, tak bol prudko záporný. V piatom ročníku sa to ešte dalo. Mali sme mladú pani učiteľku, ktorá to vedela podať veľmi zaujímavo. Dodnes si pamätám niektoré pasáže. No potom odišla na materskú a až do maturity to bolo len jedno veľké utrpenie. Nechápal som, načo sa mám učiť celé tie zoznamy dátumov.
čo sa potom stalo?
Najprv som sa rozhodol byť učiteľom. Potom som si uvedomil, že celý život ma bavil filozofický spôsob uvažovania. A tak som sa rozhodol pre filozofiu, no potreboval som k nej druhý aprobačný predmet, tak aby mi potom na škole vyšiel úväzok. Nakoniec som si zvolil dejepis a povedal si, že to už nejako pretrpím. Až v štvrtom ročníku na vysokej mi došlo, že dejepis nie je len o bifľovaní telefónneho zoznamu.
o čom to teda je?
O premýšľaní. O tvorení si vlastného názoru.
majú deti rady dejepis?
Dúfam, že áno. Väčšina z mojich žiakov konštatovala, že to nebolo utrpenie. Vo všeobecnosti to závisí od toho, ako si sadne žiak s učiteľom. Ak sa tí dvaja pozerajú na svet podobným spôsobom a podobne o ňom rozmýšľajú, tak dieťa dejepis baviť bude. Učiteľ preto môže veľa urobiť. Môže sa zaujímať o to, aký je ten jeho žiak, čo má rád a tomu prispôsobiť svoje učenie.
ako ste sa vyrovnali s predpísaným učivom?
Ak som žiakom nevedel zmysluplne vysvetliť, prečo sa danú látku majú učiť, tak som nechcel, aby sa to učili. Ale išiel som na to takou švejkovčinou. Povedal som im vopred, že niekedy na konci polroka, keď sa budú uzatvárať známky, budeme mať dve strašne nudné hodiny, za ktoré si prejdeme všetko, čo sme nestihli a je to v osnovách.
prečo je dejepis dôležitý a máme ho ako samostatný predmet v školách?
Pretože je dôležité poznať dejiny. Povedali to už prví dvaja dejepisci Herodotos a Thukydides. Herodotos spisoval dejiny grécko-perzských vojen, aby sa nikdy nezabudlo na veľké činy, ktoré ľudia vykonali. Keď Thukydides zapisoval dejiny peloponézkej vojny, povedal, že ich spísal preto, aby ľudia pochopili príčiny a dôsledky svojho konania a aby sa dokázali vyvarovať chýb, ktoré sa tam stali. A o tom to je.
vedie dnes spôsob učenia dejepisu deti ku kritickému mysleniu?
Nie dostatočne. Problém je, že aj na úrovni riadenia rezortu aj na úrovni učiteľov chýba zmysel pre rozlíšenie príkazu a podpory. Ak ministerstvo a ním riadené organizácie niečo vydajú, tak formou smerníc. Aktuálna skupina odborníkov má vždy pocit, že riešenie, ktoré fungovalo na ich školách, bude fungovať na všetkých dvetisíc školách. S úprimným úmyslom to vypracujú a vydajú ako usmernenie. No lenže na tisícku škôl to sedieť nemusí. Systém nie je nastavený tak, aby od učiteľa očakával kritické myslenie, ale skôr splnenie príkazu. Aj učiteľ potom od žiakov očakáva, že si osvoja prikázané vedomosti a nebudú sa zbytočne pýtať. Som zástanca malého príkazu a väčšej slobody. Na to však treba viac podpory učiteľom, ktorá je dnes zo strany štátu minimálna. Zo strany neziskoviek je trochu väčšia, ale štát sa na ňu často pozerá žiarlivo. Štát však nemá iba prikazovať. Školy sú tak rôznorodé s deťmi, sociálnym pozadím a učiteľmi, že nemôže každý príkaz fungovať všade rovnako.
za spôsob, akým sa učí, by nemal byť zodpovedný skôr
učiteľ či samotná škola?
Ja som sa za to vždy cítil zodpovedný a tú zodpovednosť som chcel. Preto mi prekážalo, keď boli osnovy veľmi zošnurované. Za tých dvanásť rokov, čo chodím po školách na Slovensku, som si všimol postupujúcu rezignáciu v zborovniach. Čím ďalej, tým zatuchnutejší duch. Nastavenie systému vypudzuje ľudí, ktorí sa chcú nejakým spôsobom hýbať. Potom sa sústreďujú na pár školách, ostrovčekoch pozitívnej deviácie. My vieme, že potrebujeme veci meniť, na druhej strane máme rezistentný systém, rezistentných ľudí, ktorých nevieme zmysluplne povzbudiť. Ľudia musia uveriť, že na zmenu treba viac ako štyri roky volebného obdobia. Ktorý minister si dovolí neposlúchnuť väčšinu, ktorá nechce zmeny?Možno časom rozhodnú rodičia, ktorí nebudú ochotní systém tolerovať, zoberú deti zo škôl a nájdu iné cesty. Dnes už každý rodič zažil zlú školu. Ktosi raz povedal, že kritická masa je 15 percent a ja si myslím, že to tu do desiatich rokov máme.
ministerstvo sa rozhodlo zvýšiť počet hodín dejepisu v snahe bojovať proti extrémizmu. Bolo to správne rozhodnutie?
Je to úplný nezmysel. Vieme, že prvovoliči volili Kotlebu, a to je ten problém extrémizmu, ktorý chceme riešiť. Títo mladí boli piataci v rokoch 2005 až 2008 a iba tých z roku 2008 zasiahol učebný plán, ktorý prikazoval iba jednu hodinu dejepisu. Aj druhovoliči do 25 rokov ho mali dvakrát do týždňa. Dve hodiny dejepisu prosto nie sú zárukou toho, že ľudia nebudú voliť Kotlebu. Druhá vec je, že teraz je rok 2017 a ak sa to zavedie od septembra, tí prví, ktorých sa to dotkne, budú môcť voliť v roku 2025.
ak sa pridajú hodiny dejepisu, budú sa učiť deti o fašizme?
Nie, lebo pribudnú hodiny len v ročníkoch päť až osem a to ôsmacke učivo sa končí vznikom Trojspolku. Jediný náznak totalitného režimu v učive je samoderžavie v Rusku a ešte Bismarck, ale inak sa so žiadnou totalitou žiaci nestretnú. Keď sa už aj učí o tých totalitných režimoch, pre súčasné štandardy na dejepis nie je formovanie postojov dominantný cieľ. Oveľa silnejšie je formovanie postojov v občianskej výchove. Takže buď to pridávanie hodín nie je domyslené, alebo je tam iná motivácia.
sAV upozornila, že sme krajina s najnižšou dotáciou hodín dejepisu.
Toto nesedí. Zaujímalo by ma, ako na to prišli, niečo takéto sa ani nedá porovnať. Ani cez rozvrhy. Mohli by sme porovnať národné kurikulá, ale to nie je jednoduché. Napríklad Česká republika určuje školám len to, koľko má byť spolu odučených hodín občianskej náuky a dejepisu. Koľko presne vychádza na dejepis, to nie je nikde predpísané. Podobne ani v Maďarsku, z toho, čo školám predpisuje štát, nevieme vyčítať presný počet hodín dejepisu. Nevieme to porovnať ani s Poľskom.
má vo všeobecnosti zmysel meniť dotáciu hodín?
Veľmi sa snažíme vždy riešiť problémy kvantitatívnymi opatreniami. Pridať hodiny tam či onam. Za posledných desať rokov sa pridávalo k technike, prírodným vedám, telocviku, ale tam to nakoniec neprešlo, lebo chýbajú telocvične. Pridávame hodiny a myslíme si, že riešime problém. Ale v PISA a iných testovaniach stále prudko klesáme. Dôvod toho asi nebude, že sa málo učí. Skôr je to v tom, že sa nie dosť účinne učí.
ako teda lepšie učiť?
Učiť deti myslieť. Sme zvyknutí uvažovať, akú tému zapíšeme do vzdelávacieho programu. Riešime to, o čom deti učiť. Celkovo je to skoro jedno. Aj keď by sme ich učili o morskom prasiatku a budeme ich učiť myslieť kriticky, tak urobíme v boji proti extrémizmu oveľa viac. Namiesto otázky, čo sme sa učili na poslednej hodine sa treba pýtať, čo si sa dozvedel, aké otázky ti pri tom napadli, kde si hľadal odpovede. Keď sa pozrieme na krajiny Commonwealthu, razia úplne iný typ definovania cieľov vyučovania. Obsah podľa tém sa úplne stráca, čo nie je podľa mňa úplne zdravé. Pozitívne však je, že sa zaoberajú tým, ako človek premýšľa o svete a ako narába s informáciami v rôznych oblastiach.
údaje sa dajú ľahšie kontrolovať, ako schopnosť klásť otázky.
Do veľkej miery to tak je. Preto nerád vidím, keď sa v súčasnosti dáva veľký dôraz na meranie, lebo sa zabúda na kvalifikovanie schopnosti kriticky uvažovať. Navyše, učitelia to nevedia mnohokrát učiť, lebo nedostali podporu. A potom sa podľa toho nastavujú aj vzdelávacie štandardy predmetov. Treba mať odvahu urobiť zmenu a nad témy povýšiť spôsobilosti žiakov.
momentálne veľa závisí od učiteľa. Čo v prípade, že nie je úplne bezúhonný a charakterný človek?
Táto téma sa v médiách zvykne veľmi splošťovať. Nie je to jednoduchý problém a vstupuje do neho celý komplex vecí. Jedno je však isté, systém nepracuje na tom, aby sa v učiteľoch prebúdzalo to dobro.
môžu to skúmať riaditelia, keď obsadzujú učiteľské miesto?
Určite áno. Ťažšie to je, keď sa objaví nejaký problém. Školstvo je u nás pomerne odborársky nastavený systém a Zákonník práce je strašne rigidný. Keď už riaditeľ nejakého človeka zoberie a ukáže sa nevhodný, je takmer nemožné ho vyhodiť. Na druhej strane existujú riaditelia, čo majú na školách skvelé tímy. Dá sa to dosiahnuť práve výberom na pohovoroch, alebo následným formovaním.
ďalšia dôležitá vec, ktorá vstupuje do vyučovania, je učebnica. V minulosti sa objavili sťažnosti na učebnice dejepisu, že zľahčujú udalosti z prvého slovenského štátu.
Jediná séria učebníc dejepisu, ktorú som skutočne dôkladne prečítal a s ktorou som pracoval, boli učebnice pre základné školy, ktoré vydali ľudia z Filozofickej fakulty a didaktiku robil Vilo Kratochvíl. Tento tím bol podľa mňa príliš zhvievavý ku komunizmu. Iní vyčítajú ďalšiemu autorovi, Letzovi, že bol zhovievavý k Tisovi. Neviem to zhodnotiť, s jeho učebnicou som nepracoval. Ale to sa dá vyriešiť prácou s prameňmi. Ja som si s deckami povedal, aha poďme sa na to pozrieť aj takto – a dal som im rôznorodé pramene, o ktorých sme sa rozprávali. Učebnica nie je dobrá vtedy, keď povie žiakovi, čo si má myslieť. Ale vtedy, keď obsahuje materiál, na ktorom si žiak môže nacvičiť formovanie mienky. To je problém našich učebníc, ale aj ich kritiky, ktorá sa tiež sústreďuje len na obsah.
martin Kríž
Vyštudoval učiteľstvo dejepisu a filozofiu v Bratislave. Učil ho na osemročných gymnáziách aj na základných školách. Od roku 2005 sa venuje tvorbe koncepcií v oblasti vzdelávania a ďalšiemu vzdelávaniu učiteľov. Dnes pôsobí ako metodik na cirkevnej základnej škole Narnia, kde pomáha učiteľom zlepšovať ich vzdelávacie stratégie. Jeho učiteľským snom bolo pomôcť deťom, aby dospeli v kvalitných ľudí, a nie uspokojiť inšpektora.
Tento článok bol publikovaný vďaka finančnej podpore Nadácie Eset.